Špecifikácia agencie


Wojtyla, K.: Špecifikácia agencie. In: Ostium, roč. 1, 2005, č. 1.


Zážitok agencie ako základ rozlíšenia skúseností „konania“ a „diania sa“
V učebniciach sa obvykle stretávame s rozlíšením medzi actus humanus a actus hominis. Týmto spôsobom býva čin odlíšený spomedzi zvyšku ostatných aktualizácií, ku ktorým dochádza v človeku (actus hominis) pomocou prívlastku humanus. Zdá sa jednak, že toto rozlíšenie má význam skôr slovný (verbálny) než zásadný, skôr ukazuje na rozdiel, než ho vysvetľuje. Predsa actus humanus (čo môžeme preložiť ako „ľudské konanie“) je súčasne konaním človeka, čiže v doslovnom preklade actus hominis. Treba teda najprv vysvetliť, kedy a čím konanie človeka nie je konaním ľudským, aby bolo jasné, že iba ľudské konanie je vlastným konaním človeka, čiže tým, čo je vlastne obsiahnuté v štruktúre „človek koná“. Chceme sa pokúsiť o toto vysvetlenie a budeme sa usilovať v tomto vysvetlení držať tých východiskových bodov, ku ktorým sme dospeli v predchádzajúcej analýze.

Východiskovým bodom je menovite konštatovanie skúsenostnej diferencie, ktorá v celkovom dynamizme človeka nastáva medzi „človek koná“ a „(niečo) sa v človeku deje“. Analyzujúc fakty, sa presviedčame, že tento zásadný rozdiel tvorí moment agencie. V tomto prípade je potrebné pod momentom agencie rozumieť zážitok „som pôvodcom“. Tento zážitok odlišuje konanie človeka od všetkého, čo sa v ňom iba deje. Tiež vysvetľuje protikladnosť faktov a štruktúr, v ktorých sa výrazne zdôrazňuje dynamická aktívnosť a trpnosť. Keď konám, vtedy prežívam seba samého ako tvorcu podoby zdynamizovania vlastného subjektu. Keď sa vo mne niečo deje, vtedy to zdynamizovanie nastúpilo bez tvorivého prispenia môjho „ja“. Práve preto charakterizujeme tento typ faktov ako niečo, čo sa vo mne deje, aby sme ukázali na dynamickosť bez agencie, bez tvorivej účasti človeka. Tak sa teda v dynamizme človeka črtá určitý rozdiel vychádzajúci zo zážitku agencie. Jednou podobou dynamizmu človeka je tá, v ktorej on sám vystupuje ako pôvodca, čiže ako vedomá príčina svojho pôsobenia – a túto podobu charakterizujeme výrazom „človek koná“. Druhou podobou dynamizmu človeka je tá, v ktorej si človek nie je vedomý svojej agencie, neprežíva ju – a túto podobu charakterizujeme výrazom „(niečo) sa v človeku deje“.

Protikladnosť konania a diania sa, činnosti a trpnosti, odhaľuje ešte novú protikladnosť, ktorá vzniká zo zážitku agencie alebo jeho absencie. Zážitku agencie zodpovedá objektívna agencia, pretože zážitok nás vovádza do štruktúry tvoriaceho „ja“. Absencia zážitku agencie, absencia tvorivého zaangažovania „ja“ vo všetkom tom, čo sa v človeku iba deje, nemôže znamenať objektívnu absenciu príčiny. Ak sa niečo deje, nastáva nejaká vnútorná zmena v človeku, musí existovať aj príčina tej zmeny. Skúsenosť, osobitne vnútorná skúsenosť, svedčí len o tom, že vlastné „ja“ nie je tou príčinou takým spôsobom, ako sa to deje v čine, v konaní.

Odhaľovanie príčinného vzťahu medzi osobou a činom v zážitku agencie
Moment agencie – prítomnej v konaní, neprítomnej v dianí sa – nevysvetľuje teda príčiny vnútornej zmeny v človeku, namiesto toho odkazuje na osobitú dynamickú štruktúru ľudského konania a tiež toho, kto koná. Ten, kto koná prežívajúc seba ako pôvodcu, cez to samé sa nachádza v počiatku svojho konania. Konanie ako také je od neho závislé v bytí, on mu dáva počiatok, on tiež udržiava jeho bytie. Byť príčinou to znamená vyvolávať vznik, ako aj bytie skutku, jeho fieri, ako aj esse. Teda človek sa najplnším spôsobom zakúša ako príčina svojho konania. Nastáva výrazne prežívaný príčinný vzťah medzi osobou a činom, ktorý spôsobuje, že osoba, čiže každé konkrétne ľudské „ja“, musí čin považovať za účinok svojej agencie a v tom význame za svoj vlastný, a tiež – pri osobitnej úvahe o morálnom charaktere činu – za pole svojej zodpovednosti. Zodpovednosť, ako aj pocit vlastného, osobitným spôsobom kvalifikujú samotnú príčinnosť, ako aj samotnú agenciu osoby v čine. Tí, ktorí sa zaoberajú problematikou príčinnosti na jednej strane, psychológovia zas – na druhej – často konštatujú, že ľudské konanie je vlastne jedinou úplnou skúsenosťou tvorivej príčinnosti. Neprenikajúc v celok tejto tézy, treba v každom prípade zdôrazniť tú jej časť, ktorá sa opiera o potvrdenie osobitej zrejmosti tvorivej príčinnosti človeka v konaní, osoby v čine.

Uplatňovanie transcendencie človeka vzhľadom k vlastnému konaniu v zážitku agencie
Samotná agencia ako vzťah medzi príčinou a účinkom nás privádza k objektívnemu poriadku bytia ako aj existencie, je teda existenciálnej povahy. V našom prípade je agencia súčasne zážitkom. Odtiaľ pochádza osobité empirické vyjadrenie ľudskej agencie spätej s konaním. Agencia, ako sme uviedli vyššie, na jednej strane vťahuje človeka do tej podoby jeho vlastného dynamizmu, akou je konanie, na druhej zas – udržiava ho nad ním. V štruktúre „človek koná“ sa ukazuje súčasne čosi, čo sa dá charakterizovať ako imanencia človeka vo vlastnom konaní, a súčasne čosi, čo charakterizujeme ako jeho transcendenciu vzhľadom k tomu istému konaniu. Moment agencie, zážitok agencie, zdôrazňuje predovšetkým transcendenciu človeka vzhľadom k vlastnému konaniu. Teda transcendencia vlastná zážitku „som pôvodcom konania“ nejako prechádza do imanencie zážitku samého konania: keď „konám“, vtedy som už celý v mojom konaní, v tom zdynamizovaní vlastného „ja“, o ktoré som sa tvorivo pričinil. Jedno by sa neuskutočnilo bez druhého. „Ja tvoriace“ a „ja konajúce“ tvoria zakaždým dynamickú syntézu i dynamickú jednotu v každom čine. Je to vlastne syntéza a jednota osoby s činom.

Avšak táto jednota nezastiera ani neničí túto diferenciu. To je to dôležité pre štruktúru „človek koná“ a to ju zásadne odlišuje od štruktúry „(niečo) sa deje v človeku“. V konaní je človek zreteľne subjektom, lebo je pôvodcom. V dianí sa ako pôvodca uplatňuje nie človek, ale „niečo“, a človek je iba pasívnym subjektom. Pasívne prežíva svoj vlastný dynamizmus. To, čo sa v ňom deje, sa nedá v skúsenosti charakterizovať ako konanie, hoci je to vždy nejaká aktualizácia vlastnej potenciálnosti. Termín actus nie je tak fenomenologicky zdeterminovaný ako „konanie“ alebo ešte viac „čin“. V tom poslednom nejde o akúkoľvek aktualizáciu, o akékoľvek zdynamizovanie subjektu „človek“, ale iba o také, v ktorom je človek ako „ja“ činný – to značí: človek ako „ja“ prežíva seba ako tvorcu. Na základe svedectva integrálnej skúsenosti – vtedy a iba vtedy človek spĺňa čin.

Možnosť rozlíšenia činu od rôznych druhov učinení cez zážitok agencie
Každé iné zdynamizovanie človeka, tzn. každé také, v ktorom on ako konkrétne „ja“ nie je činný, a teda neprežíva ako „ja“ svoju agenciu, mohlo by sa – v duchu nášho (poľského – pozn. prekl.) jazyka – nazvať učinením. Učinenie nastáva vtedy, keď sa v človeku iba čosi deje, pričom to dianie pochádza z vnútorného dynamizmu samého človeka. Je vyvolané zvnútra, lenže iným spôsobom ako to, čo človek koná, čo je jeho činom. Zdá sa, že výraz „učinenie“ dokonale spája moment trpnosti s momentom istej činnosti, aktívnosti, a v každom prípade aktualizácie. Tento výraz sa používa v prírodných vedách, bežne sa nepoužíva v náuke o človeku, nech sa zdá akokoľvek vhodný, a dokonca vysvetľujúci skúsenostnú odlišnosť, aká nastáva medzi faktom „človek koná“ a faktom „(niečo) sa v človeku deje“. Obzvlášť dokonale odráža protikladnosť vzhľadom k „činu“ (čin – učinenie), nadväzujúc na bežný jazyk a v ňom spočívajúcich významových rozdielov.

Zdá sa, že v tejto chvíli je už dynamizmus vlastný človeku v prvom bode dostatočne scharakterizovaný. Tento prvý bod sa viaže so skúsenostným rozlíšením tohto dynamizmu prostredníctvom faktov konania a faktov diania sa, aké nastávajú v človeku. V tomto prvom skúsenostnom bode sa už zo štruktúry „človek koná“ odhaľuje celá svojskosť spätosti osoby s činom. Vidíme ju cez moment agencie, ktorý je súčasne momentom transcendencie osoby vzhľadom ku konaniu. Spätosť osoby s činom sa uskutočňuje cez tento moment transcendencie a preto ho musíme ešte podrobiť špeciálnej, základnej analýze.

„Tvorenie seba“ skrze čin: na základe ľudského étosu
Spolu s agenciou a s transcendenciou prichádza osobitá závislosť konania od osoby. Človek nie je len pôvodcom svojho konania, ale tiež jeho tvorcom. K podstate agencie patrí vyvolanie jestvovania, ako aj bytia skutku. K podstate tvorivosti patrí namiesto toho utvorenie diela. Môžeme povedať, že konanie je tiež dielom človeka. O tomto jeho charaktere svedčí osobitne morálnosť ako vlastnosť konania, na ktorú sa stále odvolávame v tejto štúdii. Morálnosť je niečím bytostne rozdielnym od ľudského konania, súčasne je s ním tak spojená, že reálne neexistuje bez ľudského konania, bez činov. Bytostná rozdielnosť nezastiera existenciálnu spojitosť konania a morálnosti. Jedno i druhé sa najužšie viaže s agenciou osoby, zaiste aj – so zážitkom agencie ako fenoménom. (Na tomto mieste, zdá sa, fenomenológia najsmelšie vstupuje do metafyziky, a zároveň ju najviac potrebuje, totiž samotné fenomény vec dostatočne ukazujú, avšak nedostatočne vysvetľujú).

Ak človek v konaní utvára svoju morálnu hodnotu – v čom je prítomný osobitý prvok ľudskej tvorivosti – tak v tom sa ešte oveľa viacej potvrdzuje fakt utvárania samého konania, činu prostredníctvom človeka-tvorcu. Klasický aristotelovský problém, či sú činy výtvorom konajúceho človeka, alebo je výtvorom iba sám vonkajší účinok konania, ako napr. popísaný list papiera, alebo strategický plán vypracovaný rozumom – ukazuje už v dostatočnej miere na to, že ľudská agencia je zároveň tvorivosťou. Je to tá tvorivosť, pre ktorú prvým materiálom je sám človek. Človek prostredníctvom konania utvára predovšetkým seba samého. V protikladnosti „človek-tvorca“ a „človek-materiál“ nachádzame tiež akúsi podobu, alebo skôr akýsi aspekt protikladnosti činnosti a trpnosti, agere – pati, po stope ktorej sme sa vydali na začiatku. Je to skôr nový aspekt než nová podoba. Nemôžeme totiž jednoducho a bez zvyšku stotožniť „človeka-tvorcu“ s ľudským konaním, a „človeka-materiál“ s tým, čo sa deje v ľudskom subjekte. Namiesto toho je faktom, že čin tvorí vždy akési ovládnutie ľudskej trpnosti.

Moment tvorivosti, ktorý ide ruka v ruke s momentom agencie, so zážitkom agencie konštitujúcim objektívnu štruktúru „človek koná“, ešte viac odhaľuje tú nadradenosť agencie vzhľadom k celostnému dynamizmu človeka. Samotná agencia je čímsi dynamickým, zaiste – tvorí akoby štít dynamizmu človeka. Súčasne sa jednak od celku tohto dynamizmu veľmi výrazne odlišuje. Túto rozdielnosť vlastne musíme odhaliť v interpretácii.

Z knihy WOJTYŁA, Karol: Osoba i czyn oraz inne studia antropologiczne. Lublin : Towarzystwo Naukove KUL,1994, 543 s., preložil Martin Vydra.