1. Úvod
Problém zodpovedať otázku, či sme slobodné bytosti alebo nie, pretrváva už stáročia. Ak je to tak a táto otázka sa stále nevyriešila, je možné, že to súvisí s problematickým pojmom slobodnej vôle . Vo svojom  texte poukážem na to, že naše chápanie sveta, v ktorom existuje slobodná vôľa, nie je možné odlíšiť od chápania sveta, ako ho interpretujú deterministi alebo indeterministi. Slobodná vôľa sa nám skrýva práve za týchto jej najväčších „nepriateľov“.

Ak budeme hovoriť o slobodnej vôli, tak musíme mať na pamäti, že mať slobodnú vôľu znamená mať možnosť voľby vyberať si z viacerých alternatív ako konať.[1] Ak sme sa v danom čase rozhodli nejako konať, tak sme mali vždy možnosť aj inej voľby a mohli sme aj inak konať. V danom čase sme sa slobodne rozhodli vykonať daný akt, ale keby sme chceli konať inak, tak sme mohli, lebo sme slobodní. Preto o slobodnej vôli platí téza: Byť slobodný znamená mať možnosť voľby konať aj inak.

Vihvelinová obhajuje podobnú definíciu slobodnej vôle. Slobodnú vôľu máme, len ak si môžeme vybrať konať aj inak. Aby sme sa mohli rozhodovať ako konať, potrebujeme na to schopnosti.[2] Vihvelinová hovorí, že slobodná vôľa je schopnosť robiť rozhodnutia na základe dôvodov a schopnosti sú zväzky dispozícií.[3] Podľa nej, keď chcem zdvihnúť vlastnú ruku, tak ju za normálnych okolností (kosť nie je zlomená, žiadne patológie nie sú prítomné, nikto nemanipuluje mozgom atď.) kedykoľvek môžem zdvihnúť. Ruku môžem zdvihnúť preto, lebo schopnosť zdvihnutia ruky je jedna z mojich dispozícií a dispozície neprestávajú existovať. Kedykoľvek môžem svoju dispozíciu manifestovať, lebo vo mne stále existuje.[4] Keďže mám dispozíciu zdvíhania ruky, kedykoľvek sa môžem slobodne rozhodnúť aktualizovať túto dispozíciu.

Aby sme vôbec mohli tvrdiť, že sme slobodné bytosti, musíme zaručiť pravdivosť tézy, že máme možnosť voľby ako konať a v danej situácii sme sa mohli rozhodnúť aj inak. V tomto texte sa pozriem na to, či z pozorovania ľudského konania môžeme zistiť, či ľudské bytosti majú slobodnú vôľu a mohli konať vždy inak alebo to tak nie je. Keby sme pozorovali nejakú osobu, napríklad Alicu, ktorá zvažuje z viacerých alternatív p, q, r, ako sa rozhodnúť, tak podľa jej prejavov by sme mohli mať pocit, že sa rozhoduje slobodne. Alica sa tvári vážne, vraští čelo, chodí z jedného miesta na druhé atď. Nakoniec sa rozhodne vybrať si jednu z možných alternatív, napríklad p. Tento výber by mohla aj zargumentovať; bolo to jej želanie vybrať si práve alternatívu p, táto alternatíva bola pre ňu jeden z najlepších prostriedkov na dosiahnutie cieľa, prípadne si túto alternatívu vybrala bezdôvodne. Je Alicine rozhodnutie vybrať determinované polohou a hybnosťou všetkých elementárnych častíc vo vesmíre alebo to je jej slobodné rozhodnutie?

Otázne je, čo by sa stalo, keby sa tá istá osoba vyskytla v úplne rovnakej situácii viackrát, konala by rovnako alebo odlišne? Ak by konala rovnako, vyvracia to, že má slobodnú vôľu? Naopak, ak by konala odlišne, potvrdzuje to jej slobodnú vôľu?

1. Človek v deterministickom alebo indeterministickom pohľade na svet
V tomto texte budem predpokladať, že koncepcie strohého determinizmu a  indeterminizmu odmietajú slobodnú vôľu. Podľa determinizmu je vznik každej udalosti kauzálne podmieňovaný existenciou predošlých udalostí. V indeterminizme je vznik nových udalostí štatisticky podmieňovaný kolapsom vlnových funkcií. Je nezmyslom predpokladať, že v indeterminizme by sme mohli nájsť slobodnú vôľu, lebo tak, ako nemôžeme v deterministickom svete ovplyvňovať striktnú podmienenosť javov, rovnako nemôžeme ovplyvniť štatistickú podmienenosť či náhodný výskyt javov v indeterministickom svete. Podľa fyzikálneho opisu sveta nás ovplyvňuje striktná nevyhnutnosť (klasická a relativistická mechanika) alebo pravdepodobnosti či náhody (kvantová mechanika).

Človek v takomto deterministickom či indeterministickom svete sa podobá na stroj. Príroda je podobná veľkému mechanizmu a človek je súčasťou tohto mechanizmu, patrí medzi jeho súčiastky. My sme súčasťou prírody, preto podliehame jej zákonitostiam, a preto podliehame rovnakým zákonitostiam ako červ alebo skala; od hmyzu sa líšime len v komplexnosti usporiadania prvkov.

Už francúzski materialisti v 18. storočí považovali človeka za stroj. La Mettrie ľudskú bytosť prirovnáva k veľkým a komplexným hodinám. Naša myseľ je závislá od tohto stroja, keď krv prúdi žilami prirýchlo, myseľ nemôže spať a naopak. Schopnosti ducha závisia od špecifickej organizácie mozgu a celého tela. Ľudské telo je stroj, ktorý pohybuje sám sebou tým, že prijíma potravu, lebo bez nej človek stráca silu, stáva sa zúrivým a zmorený umiera. Keď umrie telo, umrie aj duch. Existencia ducha je závislá od existencie materiálnych častí mozgu, ktorý je považovaný za hnaciu silu celého stroja. Podľa La Mettrieho človek je stroj a celé univerzum obsahuje len jednu rôzne modifikovanú substanciu.[5] Podobný názor mal pred La Mettriem aj Spinoza, podľa ktorého celá príroda je jedným indivíduom, ktorého časti sa nekonečnými spôsobmi menia, ale toto indivíduum zostáva nemenné.[6] Aj slobodná vôľa je podľa Spinozu len ilúziou: „[Ľ]udia sa mýlia, keď si myslia, že sú slobodní. Toto ich mienenie spočíva v tom, že sú si vedomí len svojho konania, ale nepoznajú príčiny, ktoré ich k nemu determinujú. Idea ich slobody teda spočíva v tom, že nepoznajú príčinu svojho konania.“[7]

Môžeme si tiež predstaviť, že svet vyzerá ako film, ktorý Boh premieta na plátno. Film je vyrobený so všetkými udalosťami: príbeh je už daný. My sa práve nachádzame v jednej snímke tohto filmu (to je naša prítomnosť), lenže nasledujúca snímka je už tiež vyrobená, preto nijakým spôsobom jej existencia nezávisí od nás. Keby sa film púšťal miliónkrát, miliónkrát by sa dialo to isté. V tomto filme jednotlivé postavy (ľudia) nemôžu mať slobodnú vôľu, ich osud je im daný. Ak by existovala slobodná vôľa, svet by nemohol vyzerať ako vyrobený film, ale my by sme museli mať schopnosť tvoriť budúcnosť a tvoriť si vlastný príbeh. Nasledujúci časový okamih by závisel len od nás a jeho existencia by nebola už vopred daná (či už ako nastavajúca možnosť, alebo ako večná skutočnosť). Otázne je, či môžeme zistiť, že sme tvorcami svojho príbehu, alebo náš príbeh je už vopred daný.

V nasledujúcich častiach poukážem na to, že hovorenie o svetoch, v ktorých je slobodná vôľa, je paradoxne neodlíšiteľné od hovorenia o svetoch, kde vládne strohý determinizmus alebo indeterminizmus.

2. Van Inwagenov Mind argument
Inšpiráciou tvrdenia, že slobodná vôľa sa nám skrýva za svojich nepriateľov, za determinizmus (striktnú nevyhnutnosť) alebo za indeterminizmus (pravdepodobnosť alebo náhodu), je van Inwagenov Mind[8] argument, v ktorom sa tvrdí, že slobodnú vôľu nemožno odlíšiť od náhody, preto podľa van Inwagena zostáva slobodná vôľa mystériom.

Predstavme si Alicu, ktorá je postavená pred voľbu povedať pravdu alebo nepravdu. Nakoniec po akte rozhodovania sa rozhodne povedať pravdu. Predpokladajme, že slobodná vôľa je nekompatibilná s determinizmom a Alica sa slobodne rozhodla povedať pravdu. Teraz predpokladajme, že hneď po tom, čo Alica povie pravdu, Boh vráti vesmír do času o jednu minútu predtým, ako Alica povedala pravdu. Čo sa stane po tomto čase? Alicin akt, povedať pravdu alebo klamstvo, je nedeterminovaný, je to jej slobodné rozhodnutie. Povie Alica znova pravdu alebo bude klamať? Podľa van Inwagena by sa Alica mohla rozhodnúť tentoraz povedať klamstvo. Keby Boh tisícnásobne vracal vesmír späť, mohla by veľakrát povedať pravdu a veľakrát nepravdu. Takto by sme získali isté pravdepodobnosti výsledkov pre pravdu a výsledkov pre klamstvo. Prvýkrát, keď sa Alica rozhodla pre „pravdu“, mohlo sa zdať, že sa rozhodla slobodne. Lenže po niekoľkonásobnom opakovaní tohto aktu pri rôznych výsledkoch skôr máme pocit, že ide o náhodu, a nie slobodu. V tomto prípade, či Alica povie pravdu, alebo nie, je to výsledok čistej náhody.[9]

Nadväzujúc na tento myšlienkový experiment porovnajme tri množiny možných svetov. V jednej množine možných svetov sú bytosti, ktoré sú podmieňované deterministickými zákonmi, v druhej množine sú bytosti, ktoré sú podmieňované indeterministickými zákonmi a v tretej množine sú bytosti, ktoré majú slobodnú vôľu (či už z libertarianského alebo kompatibilistického hľadiska).

3. Deterministické svety
Pozrime sa na množinu deterministických svetov W_D. Predstavme si, že Boh stvoril enormné množstvo deterministických svetov, ktorých vývoj je identický až po čas t₁. Tesne pred týmto časom sa vo všetkých možných svetoch nachádza Alica, ktorá je v akte zvažovania, či povedať pravdu, alebo nie. Boh stvoril tieto svety aj s ich minulosťou len po čas t₁, čo sa bude diať v čase t₂ a neskôr, to ho už nezaujíma a necháva to na samotný priebeh stvorených svetov. Keďže sa nachádzame v deterministických svetoch, aj Alicin akt rozhodovania je determinovaný (napr. polohou a hybnosťou všetkých elementárnych častíc v konkrétnom svete). Alica sa vo všetkých možných deterministických svetoch rozhodne len a len pre jednu voľbu, napríklad pre pravdu. Keďže sú všetky svety identické a riadené deterministickými zákonmi, potom aj ich budúcnosť musí byť identická, a preto aj všetky budúce akty Alice sú v týchto možných svetoch vopred určované ich minulosťou.

Môžeme to znázorniť schematicky, W_D je množina deterministických svetov, ktoré sú identické až po čas t₁. w_D1 až w_Dn sú konkrétne deterministické svety z tejto množiny, ktoré sú vzájomne identické po čas t₁, ­_t1→_t2 znamená časový posun vo svetoch, z času t₁ do času t₂. 1 znamená, že Alica sa rozhodla povedať pravdu, 0 znamená, že Alica sa rozhodla povedať nepravdu. Alica v identicky usporiadaných deterministických svetoch sa po uplynutí času (_t1→_t2) rozhodne konať takto:

W_D:

wD1	t1→t2	1
wD2	t1→t2	1
wD3	t1→t2	1
wD4	t1→t2	1
wD5	t1→t2	1
wD6	t1→t2	1
wD7	t1→t2	1
wD8	t1→t2	1
wD9	t1→t2	1
wD10	t1→t2	1
wDn	t1→t2	1

V deterministických svetoch sa Alica rozhoduje rovnako, jej osud je daný deterministickými zákonmi a vo všetkých svetoch povie pravdu 1. Alica tu nemá slobodnú vôľu, rovnako ju nemá ani v indeterministických svetoch, lenže v nich už Alicine konanie bude odlišné.

4. Indeterministické svety
Pozrime sa na množinu indeterministických svetov. Tak isto ako v deterministických svetoch Boh stvoril tieto svety identické, len tentoraz v nich platia štatistické zákony. W_I je množina indeterministických svetov, ktorých minulosť je identická[10] až po čas t₁. w_I1 až w_In sú konkrétne indeterministické svety, ktoré sú vzájomne identické po čas t_1. Pre takúto množinu svetov by sme dostali napríklad takéto výsledky:

W_I:

wI1	t1→t2	1
wI2	t1→t2	0
wI3	t1→t2	1
wI4	t1→t2	0
wI5	t1→t2	1
wI6	t1→t2	1
wI7	t1→t2	0
wI8	t1→t2	1
wI9	t1→t2	0
wI10	t1→t2	0
wIn	t1→t2	1

Alica v jednom svete povedala pravdu v inom nepravdu. Pričom Alica nie je slobodná, ale je „determinovaná“ indeterminizmom. Na rozdiel od predošlých svetov budúcnosť týchto indeterministických svetov bude už odlišná, ale stále určovaná kvantovými zákonmi. Alica je súčasťou týchto svetov, preto nemôže byť vymanená spod indeterministických zákonov.

5. Svety so slobodnou vôľou
Teraz si predstavme množinu svetov W_S, v ktorých Alica má slobodnú vôľu. Opäť platí to isté, čo v predošlých príkladoch, Boh stvoril identické svety, len v týchto svetoch ľuďom ponechal slobodnú vôľu. Vo svete mimo Alicinej mysle platia nejaké zákony, nie je podstatné aké, hlavné je, že Alica má slobodnú vôľu. Slobodne si vyberá z viacerých možností a v danej chvíli mala vždy možnosť konať aj inak. Podľa toho, akú teóriu slobodnej vôle zastávame, v množine slobodných svetov W_S sa Alica rozhodne:

W_S:
a) rovnako ako v množine svetov W_D, preto pre W_Sa) platí w_Sa)1 až w_Sa)n t₁→t₂ 1,
alebo
b) rovnako ako v množine svetov W_I, preto pre W_Sb) platí w_Sb)1 až w_Sb)n t₁→t₂ buď 1 alebo 0.

Nazdávam sa, že obidve alternatívy sú kompatibilné s tvrdeniami zástancov slobodnej vôle. Alternatívu a) som zvolil preto, lebo Alica má schopnosť vyberať si spomedzi rôznych alternatív a vyberie si vždy to, čo vyhodnotí v danej chvíli ako najlepšie. Keby bola viackrát postavená pred tú istú voľbu, vždy si vyberie len to, čo považuje za najlepšie a vždy si vyberie to isté. Alternatívu b) som zvoli preto, lebo Alica má možnosť konať aj inak, preto koná vždy inak. Ak by existovala slobodná vôľa, potom je ktorá alternatíva správna, a) alebo b)?[11] Ak by bolo pravdivé a), potom Alica koná rovnako ako v deterministických svetoch. Ak by bolo pravdivé b), tak Alica koná rovnako ako v indeterministických svetoch.

Výstupy Alicinho konania vo W_Sa) sú rovnaké ako vo svetoch W_D, lebo Alica si vyberá vždy pre ňu tú najlepšiu alternatívu spomedzi ostatných alternatív. Podľa jej momentálnych zámerov vyberie konkrétnu alternatívu, ktorá by ju mala doviesť k jej cieľu. Napríklad jej zámerom je, aby bola považovaná za čestnú, a preto za najsprávnejšie považuje povedať pravdu.

V diskusiách o slobodnej vôli sa dnes často zastávajú koncepcie aktérskej kauzality (agency causation). Zástancovia aktérskej kauzality tvrdia, že príčinami udalostí sú substancie.[12] Aktéri sú pretrvávajúce substancie s mentálnymi a psychickými vlastnosťami.[13] Ich rozhodnutiam a činom môžu predchádzať nejaké intencie, úsilia, úvahy, presvedčenia, túžby, motívy atď.[14] Problematickosť týchto tvrdení spočíva v tom, že samotnému rozhodovaniu ako konať vždy predchádzajú nejaké intencie, túžby atď., ktoré nás ženú k tomu, aby sme nakoniec konali tak, ako konáme. Je síce pravda, že na prvý pohľad sa zdá, že sme mohli konať aj inak, ako sme konali, ale nakoniec si vždy vyberieme len to, čo považujme za najlepšie. Volili sme napríklad medzi zlými, dobrými a najlepšími alternatívami, slobodne sme si mohli vybrať aj zlú alternatívu, ale vždy si vyberieme to, čo považujeme za najlepšie na dosiahnutie stanoveného cieľa.

Aj v spomínanom svete W_Sa) Alica síce konala slobodne, ale konala na základe výberu toho najlepšieho: paradoxne bola determinovaná svojimi motívmi, túžbami či intenciami. Vybrala vždy rovnako, lebo vyberala najlepšie. Prítomnosť pre ňu toho „najlepšieho“ v danom čase ju determinovala vo W_Sa) vybrať si vždy 1.

Kde je slobodná vôľa? Skryla sa nám za determinizmus. Domnievam sa, že ak niekto tvrdí, že slobodne rozhodovať znamená rozhodovať sa na základe nejakých pohnútok, intencií atď., je to skôr dôkazom, že sme predurčení konať tak, ako sme konali práve kvôli týmto pohnútkam, intenciám atď. Z takéhoto opisu sveta sa nám skôr slobodná vôľa vytráca.

Podobný názor mal už John Locke. Človek si podľa neho vyberá medzi dvoma alternatívami a nevyhnutne vyberie práve to, čo jeho myseľ chce. Preto človek kvôli tomuto aktu výberu slobodný vôbec nie je. Podľa Locka je to nepohoda, ktorá determinuje našu vôľu. Nepohodu môžeme tiež nazvať túžbou, ktorú máme, keď našej mysli chýba nejaké neprítomné dobro. Túto nepohodu potrebujeme odstrániť, a preto je naša myseľ zameraná na konkrétne činnosti, ktoré nám umožnia získať chýbajúce dobro. Vôľa alebo spôsobilosť uprednostniť jednu činnosť pred ostatnými je v nás určovaná touto nepohodou. Keďže volíme vždy to najlepšie, aby sme odstránili nepohodu, tak to isté podľa Locka by malo dokonca platiť aj pre Všemohúceho, lebo ani Boh si nemôže zvoliť to, čo nie je dobré; dokonca aj Boh je obmedzovaný tým, čo je najlepšie.[15]

Keď porovnáme slobodnú Alicu s determinovanou Alicou, obidve konajú rovnako, lebo ich konaniu vždy niečo predchádza, čo spôsobuje, že nakoniec musia konať tak, ako konajú. V konaní medzi slobodnou a determinovanou Alicou niet rozdiel. Slobodná vôľa sa nám skryla za determinizmus. Alebo sa môže prikloniť k alternatíve b), k svetom W_Sb). Alica zvažujúca možnosti, nemusí byť determinovaná pre ňu najlepším výberom, ale môže si vybrať aj horšiu možnosť. Napríklad slobodne môže vyberať bez toho, aby zvažovala budúce dôsledky svojho konania. Keby bola Alica postavená pred tú istú voľbu viackrát, vždy by si vyberala spomedzi rôznych možností a vždy by si vybrala inú. Schopnosť vyberať si spomedzi iných možností je kompatibilná s vyššie uvedenou definíciou slobodnej vôle: Byť slobodný znamená mať možnosť voľby konať aj inak, ako sme konali.

Lenže ak si Alica vždy vyberie inú možnosť, nie je to skôr dôkaz náhody než slobody? Alicina myseľ môže pracovať podobne ako ruleta. Ak sa gulička usadí na červenom políčku, Alica povie pravdu, ak sa usadí na čiernom, tak nepravdu. Ak by sa Alica rozhodovala slobodne, tak raz vyberie 1, inokedy 0, rozhoduje sa podobne, ako keď točíme ruletou a zdá sa, že výber možností je odkázaný na náhodu. V tejto komparácii slobodnej Alice a indeterminovanej Alice niet rozdiel, obidve konajú rovnako. Kde je slobodná vôľa? Nie je Alicine konanie dôkazom skôr náhody než slobody, podobne ako to ukázal van Inwagen? Slobodná vôľa sa nám skryla za indeterminizmus.

6. Záver
Je možné si predstaviť, že by sme vytvorili viacero kombinácií všetkých týchto množín možných svetov. Napríklad kompatibilizmus[16] by prijal kombináciu deterministických alebo indeterministických svetov so svetmi, kde existuje slobodná vôľa. Preto si môžeme predstaviť aj množinu svetov W_D&I&S. Lenže aj v týchto svetoch by sme dostali veľmi podobný výsledok ako vo svetoch W_I, v ktorých panuje čistý indeterminizmus. Akokoľvek sa môžeme snažiť nájsť vo svete slobodnú vôľu, nepodarí sa nám to, lebo slobodná vôľa sa pred nami skrýva, prípadne hľadáme niečo, čo vôbec neexistuje. Možný scenár správania ľudských bytostí vo svetoch so slobodnou vôľou je rovnaký ako vo W_D alebo W_I, prípadne s ich kombináciou. Domnievam sa, že ak je to tak, potom vyššie uvedená definícia, pokiaľ sa nedokáže vyhnúť tomuto problému, je buď nezmyselná, alebo ju treba zmeniť. Ak budeme o slobodnej vôli hovoriť ako o možnosti konať inak, potom budeme paradoxne vždy hovoriť o determinizme alebo indeterminizme, čím sa nám slobodná vôľa skryje, prípadne úplne vytratí.

Keď budeme chápať slobodnú vôľu ako mať možnosť voľby vyberať si z viacerých alternatív ako konať, tak sa nevyhneme námietkam determinizmu alebo indeterminizmu. Práve naopak, takto chápaná slobodná vôľa nahráva týmto opozitným koncepciám. Ak sme slobodné bytosti, tak si slobodne vyberáme vždy možnosť, ktorú považujeme za najlepšiu, a preto konáme rovnako, ako by sme konali v deterministických svetoch. Keby sme zas v tej istej situácii mali možnosť voľby konať inak a vždy by sme sa inak rozhodli, tak by sme konali rovnako ako v indeterministických svetoch. Z tohto dôvodu niet rozdiel medzi svetmi, kde existuje slobodná vôľa a svetmi, v ktorých vládne striktná podmienenosť javov alebo pravdepodobnosti či náhoda.

L i t e r a t ú r a
FRANKFURT, H. G.: Alternate Possibilities and Moral Responsibility. In: The Journal of Philosophy, roč. 66, Dec. 4, 1969), č. 23, s. 829 – 839.
KANE, R.: Some Neglected Pathways in the Free Will Labyrinth. In: KANE, R. (ed.): The Oxford Handbook of Free Will. Oxford: Oxford University Press 2002, s. 406 – 440.
KANE, R. (ed.): The Oxford Handbook of Free Will. Oxford: Oxford University Press 2002.
de LA METTRIE, J. O.: Man-Machine 2009. Dostupné na internete: http://www.earlymoderntexts.com/pdf/mettmanm.pdf
LOCKE, J.: Esej o lidském chápání. Praha: OIKOYMENH 2012.
de SPINOZA, B.: Etika. Praha: Dybbuk 2004.
van INWAGEN, P.: Free Will Remains a Mystery. In: KANE, R. (ed.): The Oxford Handbook of Free Will. Oxford: Oxford University Press 2002. s. 158 – 180.
VIHVELIN, K.: Free Will Demystified: A Dispositional Account. In: Philosophical Topics, roč. 32, č. 1 & 2, Spring & Fall 2004, s. 427 – 450.

P o z n á m k y
[1] S touto alebo podobnou definíciou pracuje veľa autorov v diskusiách o našej slobode. Často sa s jej podobnými verziami stretneme napríklad u autoroch v KANE, R. (Ed.): The Oxford Handbook of Free Will. Oxford: Oxford University Press 2002. Napríklad Harry Frankfurt u takto chápanej slobodnej vôli problematizuje morálnu zodpovednosť ľudí, ktorá je tesne s týmto pojmom spojená. Podľa princípu, ktorý nazýva „the principle of alternate possibilities“, osoba je morálne zodpovedná za to, čo robila v prípade, že mohla konať aj inak. Frankfurt, H.: Alternate Possibilities and Moral Responsibility. In: The Journal of Philosophy, roč. 66, Dec. 4, 1969, č. 23, s. 829. (Frankfurt sa napriek tomu domnieva, že osoba je morálne zodpovedaná, aj keby nemala možnosť konať inak.)
[2] VIHVELIN, K.: Free Will Demystified: A Dispositional Account. In: Philosophical Topics, roč. 32, č. 1 & 2, Spring & Fall 2004, s. 428.
[3] Tamže, s. 432.
[4] Tamže, s. 432 – 433.
[5] de LA METTRIE, J. O.: Man-Machine 2009. Dostupné na internete: http://www.earlymoderntexts.com/pdf/mettmanm.pdf, s. 4, 5, 19, 26, 29, 33.
[6] de SPINOZA, B.: Etika. Praha: Dybbuk 2004, s. 69.
[7] Tamže, s. 83.
[8] Argument sa často zjavoval v časopise Mind, preto ho van Inwagen nazval Mind argument.
[9] van INWAGEN, P.: Free Will Remains a Mystery. In: KANE, R. (ed.): The Oxford Handbook of Free Will. Oxford: Oxford University Press 2002, s. 171 – 174.
[10] Predpokladajme, že indeterministické zákony týchto svetov sa začali uplatňovať až po čase t₁, keď Boh tieto svety opustil.
[11] Niekto by možno hľadal aj tretiu alternatívu, ktorá by sa vyskytovala v inej množine možných svetoch, a povedal by, že Alica má možnosť v danej situácii vykonať aj nejaký nepredvídateľný jav, napríklad mlčať. Lenže aj nepredvídateľné javy sú súčasťou teórií pravdepodobnosti, jednotlivé udalosti môžu len tak spontánne vznikať. Preto tieto nepredvídateľné javy by tiež patrili do množiny svetov W_I alebo W_Sb). Kvôli jednoduchosti výkladu v našom príklade spomínam len dve možné alternatívy Alicinho konania, a to 1 alebo 0, ale možno si predstaviť aj viac rôznych výstupov Alicinho konania. Pritom treba mať na zreteli, že vo svetoch W_D alebo W_Sa) sa vždy rozhodne rovnako.
[12] van INWAGEN, P.: Free Will Remains a Mystery. In: KANE, R. (ed.): The Oxford Handbook of Free Will. Oxford: Oxford University Press 2002, s. 169.
[13] KANE, R.: Some Neglected Pathways in the Free Will Labyrinth. In: KANE, R. (ed.): The Oxford Handbook of Free Will. Oxford: Oxford University Press 2002, s. 429.
[14] Tamže, s. 426.
[15] LOCKE, J.: Esej o lidském chápání. Praha: OIKOYMENH 2012, s. 250, 254, 267 (Druhá kniha, XXI. kapitola).
[16] Nebudem sa venovať hlbším analýzam kompatibilizmu, len pripomeniem, že podľa kompatibilizmu slobodná vôľa je zlučiteľná s determinizmom alebo indeterminizmom.

Tento článok bol napísaný v rámci riešenia vedeckého grantu VEGA 1/1067/11 „Sloboda človeka a determinizmus“.

Mgr. Tomáš Károly
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Katolíckej Univerzity v Ružomberku
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
tomaskaroly@gmail.com