Sein und Raum


Vydra, A.: Sein und Raum. In: Ostium, roč. 7, č. 3, 2011.


Miles Kennedy: Home: A Bachelardian Concrete Metaphysics. Oxford (et al.): Peter Lang 2011, 170 s.

Recenzný výtlačok poskytlo časopisu Ostium vydavateľstvo Peter Lang | The review copy for the journal Ostium provided by Peter Lang Publishing.

Kniha Domov je filozofickým debutom mladého Íra Milesa Kennedyho, ktorý pôsobí na Národnej írskej univerzite v Galway, kde vyučuje filozofiu, fenomenológiu a IT etiku, no zároveň sa angažuje aj v pomocných programoch pre sociálne a ekonomicky znevýhodnených študentov, ako sa to všetko dozvedáme z obálky knihy. No viac než biografia nás bude zaujímať kniha a jej miesto v milieu filozofických textov.

Ako napovedá podnázov knihy – Bachelardova konkrétna metafyzika – stretávame sa tu opäť s ďalším príkladom oživovania záujmu o dielo tohto francúzskeho filozofa. No čím viac sa do knihy začítavame, zisťujeme, že jej podnázov by mohol znieť aj inak, povedzme, Bachelardova alternatíva voči Heideggerovi. Kennedy zostavil knihu ako postupné objasňovanie tejto alternatívy v piatich kapitolách. No najskôr sa v úvode nazvanom Znevážený Bachelard vyrovnáva s výpožičkami Sartra a Derridu. Táto apológia Bachelarda viac-menej zabudnutého a vymazaného z dejín súčasnej filozofie sa opätovne ozýva na konci knihy. Kennedy je presvedčený, že tak Sartre, ako aj Derrida (no neskôr k ním pridá napríklad aj Simone de Beauvoirovú) pochopili inšpiratívne momenty Bachelardovej filozofie, ktoré sa stali východiskom či stimulom pre ich vlastné myslenie, no na tento inšpiratívny základ prirýchlo zabúdali. Kennedy na to upozorňuje v závere knihy, keď píše: „Bachelardovo fenomenologické dielo bolo rýchlo vymazané zo súčasnej filozofie krátko po tom, čo sa len stihlo ukázať. Jeho jemné imaginácie prekričali hlučnejšie, prenikavejšie hlasy, ktoré hovorili o konaní a zodpovednosti… S jeho poetikami sa nakladalo ako s obchodom, ktorý bol opakovane vyrabovaný tými najsilnejšími spomedzi jeho nasledovníkov. Avšak bolo to práve toto rabovanie a vymazávanie, ktoré umožnilo cirkulovať Bachelardovým filozofickým výrazom, a to nielen vo Francúzsku…“ (s. 147)

Zárodkom Kennedyho úvah je Heidegger a jeho tematizovanie zabudnutia na bytie. Aj Kennedyho interpretácia Bachelarda sa bude niesť v tejto ontologickej, fundamentálne ontologickej oblasti. Prvou vecou, ktorú sa rozhodol objasniť, je použitie pojmu Dasein u Heideggera a u jeho francúzskych nasledovníkov (najmä u Sartra). Dasein má vo francúzštine podobu être-là. Toto être-là – doslova bytie-tam – sa stalo zaužívaným francúzskym prekladom, ktorý sám Bachelard kritizoval v Poetike priestoru, kde vraví, že ono (tam) by bolo lepšie prekladať ako ici (tu). Être-là podľa neho priveľmi zdôrazňuje exterioritu, bytie nachádzajúce sa „tam vonku“, na ktoré sa akoby poukazuje prstom. Lenže výraz zdomácnel a používal sa. A navyše mu Sartre dal antropologický punc „ľudskej reality“, „ľudskej existencie“. Miles Kennedy sa tejto interpretácii vyhýba a vraví, že Dasein je „slovný nástroj“ (word tool), ktorým analyzujeme samo bytie (s. 64 – 65). A o čosi ďalej dodáva, že v neskoršom období Heidegger analyzuje bytie použitím iného nástroja, ktorým je umelecké a literárne dielo. Avšak samotný Bachelard má pod Dasein na mysli takisto ľudskú existenciu, a to dokonca aj vtedy, keď v Poetike priestoru cituje Jaspersa, ktorého pojem Dasein vyjadruje čosi celkom iné než Heideggerov pojem – totiž fyzikálne súcno „tam vonku“, ktoré sa nijako nestará o to, aby samo sebe rozumelo. Bachelardova kritika sa teda obracia skôr na použitie pojmu être-là francúzskymi existencialistami než priamo na Heideggerov pojem – napokon, Bachelard Heideggera priamo nikde nespomína. Pozná síce výrazy ako vrhnutosť do sveta, do existencie, do situácie, no tie boli vo Francúzsku známe skôr ako existencialistické termíny.

Druhou vecou, na ktorú Kennedy sústreďuje svoju pozornosť, je čas a Heideggerovo tvrdenie z § 5 Bytia a času, že čas sa má chápať ako „horizont každého porozumenia bytiu“. Podľa Kennedyho by Bachelardova otázka voči Heideggerovi znela takto: je tento horizont naozaj jediný nevyhnutný? Nejestvuje aj iný? Tým druhým horizontom má byť samozrejme priestor (s. 35). Skôr než túto tému Kennedy otvorí, pustí sa do interpretácie časovosti u Heideggera prostredníctvom nedomáckosti, hrozivej cudzoty (v súvislosti s Freudovým unheimlich) každodenného Dasein, bytia-vo-svete, ktorého základným existenciálnym stavom je bezdomovectvo a s ním zviazaná úzkostná naladenosť (s. 73). Kennedy si u Heideggera všíma práve pesimistický akcent, ktorý sa kladie na porozumenie bytiu prostredníctvom časovosti: bytie-k-smrti, úzkosť, nedomáckosť, vrhnutosť, ba priam až vyhodenosť do sveta (Geworfenheit), ako keď niekto niekoho vyhodí na ulicu a spraví ho v okamihu bezdomovcom. Byť v čase alebo byť časovo tu nadobúda tento charakter situácie v nehostinnom prostredí, je to stále obývanie, no obývanie ulice, vonkajška. Kennedy tento charakter „nehostinného domu“ (unheimlich house) vykresľuje pomocou románu Marka Danielewkého House of Leaves. Proti tejto cudzote vonkajšieho domova postaví feministicky orientované vstúpenie do bytostného vnútra, ako ho predstavila Luce Irigarayová, ktorá proti bytiu smerujúcemu k smrti stavala bytie začínajúce narodením, pričom Kennedy postupne „odkrýva karty“ svojho zámeru, keď vnútro začne spájať s obrazmi materinskosti, maternice, materiality (a hneď si pritom uvedomujeme aj význam venovania knihy: „mojej matke a matke mojich detí“).

Aby opustil Irigarayovú, pomôže si krátkym premostením, ktorým je preňho Henri Bosco, no, žiaľ, ide o trochu chabé premostenie. Najmä preto, lebo tu vychádza len z Boscovho románu Malicroix a aj v tom ho zaujíma len etymologický výklad názvu La Redousse ako Pevnosti či Útočišťa – domu, ktorý odoláva náporom vetra a chráni pred ním jeho obyvateľov. Interpretačne ide o najmenej dopracovanú časť knihy, dokonca máme pocit, že Kennedy, vedomý si tejto neistoty, radšej boscovskú oblasť rýchlo opúšťa a venuje sa opäť Bachelardovi. Napriek tomu vyvažuje toto slabé miesto svojej knihy prvým zaujímavým odhalením, totiž že autentický spôsob bytia sa u Bachelarda neprejavuje cez úzkosť či bytie-k-smrti, ale optimistickejšie cez šťastné bytie, pôvodné bytie v hrejivej domáckosti snenia (s. 138). Základným naladením tak nie je úzkosť, ale naladenosť vyplývajúca zo snenia o prvotnom dome, o teple rodinného kozubu.

Námietka môže prísť náhle a Kennedy je na ňu pripravený. Niekto by mohol povedať: „Avšak ja som nemal nikdy takúto skúsenosť s hrejivosťou domáckeho prostredia. Preto je príklad takého existenciálu neúčinný, nemá všeobecnú platnosť.“ Kennedy odpovedá, že rovnako by mohol niekto povedať, že nikdy nemal skúsenosť s úzkosťou. A dodáva, že ten, kto podľa Heideggera v sebe nikdy neodhalil úzkosť, vzťahuje sa k bytiu vždy neautentickým spôsobom. Podobne to vraj platí u Bachelarda, podľa ktorého ten, kto sa nikdy neoddal sneniu pri čítaní kníh, v skutočnosti nečítal vôbec (s. 151).

V samom závere knihy Kennedy ukazuje, čo má na mysli pod Bachelardovou konkrétnou metafyzikou – je to fenomenológia, ktorá sa nevzťahuje len všeobecne k veciam, ale konkrétne k nám, k ľuďom. „Toto je koreň Bachelardovho humanizmu, riešenie nášho tajomstva, rozpoznanie, že humanita nie je predovšetkým ‚Ja‘ alebo ‚Ty‘ alebo súhra medzi nami dvoma, ale že je to my (we, us). Ľudská realita sa potom nachádza na tomto pôvodnom rozhraní, naše bytie je bytím spolu-vnútri (with-in). Dom bytia má svoju slnečnú i tienistú stranu, no deň vždy začíname v najteplejšej izbe“ (s. 156). Zaiste, výraz with-in je slovná hra odvodená z anglického within a ako taká je len sotva preložiteľná. To spoločné tú vyplýva z pôvodnosti šťastného bytia, ktoré je podľa Bachelarda vlastné všetkým ľuďom bez ohľadu na to, či mali, alebo nemali reálnu skúsenosť so šťastím. Toto šťastie sa nachádza v priestoroch snového domova, nie je vecou našich reálnych spomienok, ale našich najskrytejších túžob.

Dovoľme si ešte jednu kritickú poznámku na Kennedyho účet. Základné texty, z ktorých odvíja svoje úvahy, sú Poetika priestoru na Bachelardovej strane a Bytie a čas na Heideggerovej strane. Viac-menej mimo hry ostávajú rané Bachelardove texty o čase (o rytmike času a trvania) a neskoré Heideggerove topologické texty. Jednoducho, Bachelard nie je len priestorovou alternatívou voči Heideggerovmu temporálnemu bytiu, ale aj samotnou temporálnou alternatívou, lebo jeho chápanie času vyjadrené v jeho raných textoch je stále prítomné aj v jeho neskoršom diele. Inými slovami, skutočnejším protipólom medzi Bachelardom a Heideggerom nie je priestor postavený proti času, ale ako to uznáva sám Kennedy, je to šťastná naladenosť kladená proti úzkostnej naladenosti, je to nadšenie pochádzajúce z okamihov snenia kladené proti určitej smútočnosti sprevádzajúcej čítanie Heideggerových textov. Heidegger ignoruje šťastné bytie. Okamihy, v ktorých sa nás zmocňuje úzkosť, sú rovnako autentickým spôsobom bytia ako okamihy, v ktorých prežívame šťastie prvotných domovov. Kennedy si to dobre uvedomuje, no akoby mu unikalo, že aj snenie tu má napokon len časovú povahu, hoci je to snenie o dôverne známych priestoroch. Aby však odhalil túto časovú povahu snenia, musel by sa viac dotknúť špecifického chápania času a okamihu u Bachelarda.

Napriek tejto poznámke treba knihu Milesa Kennedyho vyzdvihnúť ako dobrý pokus naskicovať aj inú možnosť vnímania fundamentálnej ontológie než tú, ktorá bola dláždená Heideggerom a jeho nasledovníkmi. Táto kniha akoby chcela slabšiemu hlasu pomôcť zaznieť v prostredí, ktorému dodnes vládnu „hlučnejšie, prenikavejšie hlasy“.

Mgr. Anton Vydra, PhD.
Centrum fenomenologických štúdií
Katedra filozofie
Filozofická fakulta TU
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
tonovydra[zavináč]gmail.com