Teória, technika, metóda – a výchova

Subjekt-objektový rozvrh prináša ďalší pozoruhodný fenomén. Je to zabudnutie. Z našej dejinnej pamäti sa vytratilo vedomie pôvodnej spätosti so svetom, pôvodnej jednoty, pôvodného celku. Vytratilo sa vedomie koreňov, vedomie počiatku. Prirodzený svet je svet jednoduchý, svet pôvodnej živej skúsenosti. I my sme v ňom jednoduchí. Je to svet zrozumiteľný a zmysluplný. Oslovuje a čím sme otvorenejšími a slobodnejšími, tým zreteľnejšie toto oslovenie vnímame. Sami sme prirodzeným svetom. Čo znamená fenomén zabudnutia? Znamená to, že stav, ktorý dnes vnímame vo vede, filozofii i v psychoterapii, považujeme za samozrejmý a zodpovedajúci prirodzenému vývinu a pokroku. Teórie, techniky, metódy, veci považujeme za vynájdené, stále sa rozvíjajúce a samozrejmé. Znamená to zároveň, že zo súčasného myslenia a pohľadu posudzujeme samotné dejiny, iné kultúry i ľudí. Grécke myslenie je vykladané cez dnešné myslenie. Dejiny sú vyložené cez „ja“. To je však seba-stredný a narcistický postoj. Subjekt-objektový rozvrh priniesol ponímanie pravdy ako istoty. Pravdivé je to, čo je isté, čo je clare et distincte. A pravda je fenomén najzásadnejší. Podľa nej sa orientujeme ako individuality, kultúry a aj ľudstvo ako celok. Keďže sa z pravdy stala istota, metóda získala takú váhu. Pretože ona vedie k tejto istote, ona odkrýva pravdu o veciach vo fyzike i pravdu o živote ľudí v procese psychoterapie. Keďže spomínané charakteristiky sú pre nás samozrejmé, znamená to, že sa cez ich optiku budeme pozerať i na všetko ostatné, vrátane dejín. Keď si prečítame učebnice psychoterapie či psychológie, v ktorých je venovaná malá stať histórii, zistíme, že je to história používaných metód liečenia. Stať venovaná histórii nemôže byť dlhá, pretože metódy sú prekonané, história je len zaujímavý relikt. Nedočítame sa však nič o ľudskej prirodzenosti, nič o výchove, nič o vzťahu človeka k svetu, a tým aj k druhým. To je to, čo chýba. Zabudnutie znamená, že dnešný pokrok a svet vnímame z pohľadu metódy a techniky a z tohto pohľadu budeme interpretovať i naše dejiny. Dejiny psychológie a psychoterapie budú dejinami metódy liečby. Keď sme zabudli, nemôže tomu byť inak. Psychológia i psychoterapia je schopná, a to predovšetkým v dynamicky a hlbinne orientovaných smeroch, odkrývať a analyzovať minulosť človeka, pretože si je vedomá hlbokého a povahotvorného vplyvu vzťahov našich najbližších k nám v rannom detstve. Sama však už nereflektuje svoju minulosť, dejinné rozhodnutia a vzťahy, ktoré viedli k jej dnešnej podobe a k jej spôsobu prístupu k ľuďom a predovšetkým uvažovania o nich.

Ďalší pozoruhodný fenomén, ktorý prináša subjekt-objektový rozvrh, je moc. Človek má takú moc, ako nikdy predtým. Ašpiruje na božiu pozíciu tým, že sa pokúša skrz genetiku a techniku vytvoriť živú bytosť. Subjekt-objektový rozvrh vynikajúco rozkryl vzťahy z pohľadu kauzality. Sám vytvára skrz poznanie kauzálnych vzťahov, on sám však je takisto determinovaný kauzalitou. Sám je poháňaný neosobnými silami. Sexualitou, pudmi, agresivitou, genetikou, prostredím, Bohom atď. Skrz kauzalitu rozumie sám sebe i svojim, svojou povahou bytostným, skúsenostiam. Z lásky a príťažlivosti sa stáva chémia.

Strata koreňov sa týka prakticky všetkého. Pokiaľ chceme opustiť subjekt-objektový prístup a vrátiť sa k prirodzenému bytiu, všetko musí byť vyložené skrz ontológiu a novo. Vo všeobecnej psychológii bude potrebné vysvetliť zmysel tzv. psychických funkcií. Nie ich funkcionalitu, ale ich zmysel v ráde prirodzeného sveta, ich zmysel v spoločnom vzťahu k svetu. Nakoľko Husserlova a Heideggerova filozofia sa týkajú bytia dospelého človeka, bude potrebné prehodnotiť vývojovú psychológiu. Zistiť, ako dieťa i starý človek prežívajú čas, ako časujú, t. j. čo sa deje v toku cogitationes v rámci vnútorného časového vedomia, pokiaľ dieťa ešte nemá rozvinutú slovnú reč. Aké je vnútorné prežívanie času starého človeka, ktorý si uvedomuje blízkosť smrti, kde ako invariant vzniká pocit potreby bezpečia a bilancovania života. Bude treba prehodnotiť psychopatológiu a vysvetliť zmysel takých fenoménov, ako je halucinácia, blud, Ganserov syndróm, katatonický stupor alebo patický afekt.

Predovšetkým bude potrebné prehodnotiť samotné základy psychoterapie a psychológie, a to teóriu, techniku a metódu, pretože sa ukazuje, že ich pôvodný, prirodzený výmer je iný, ako mu dnes rozumieme.

Teória
Teória je dnes považovaná za súhrn hypotéz a tvrdení, ktoré sú následne overované výskumom. Ich potvrdenie vedie k teórii, všeobecne platnému systému. Systém a všeobecno sa tak dostávajú „nad“ jedinečnosť, „nad“ jednoduchý život. Všeobecno a istota zaručujú, že ich platnosť je vyššia. Avšak teória by nikdy nemohla vzniknúť bez skúsenosti prirodzeného sveta, bez bezprostrednej živej skúsenosti, ktorá predchádza akejkoľvek teoretickej konštrukcii. Tak je to u všetkých významných zakladateľov psychoterapeutických teórií. Freud mal narušený vzťah s otcom, Adler údajne trpel narodením svojho mladšieho súrodenca a ako lekár prežíval silný cit spolupatričnosti s vojakmi v prvej svetovej vojne. Fromm mal skúsenosť s meditáciou a so zen-buddhizmom, Frankl prežil Osvienčim a iné koncentračné tábory vďaka tomu, že jeho život bol zmysluplný. Zakladatelia teórií však túto skúsenosť dávajú do rámca konštruktového subjekt-objektového rozvrhu.

Pôvodná prirodzená skúsenosť ukazuje, že živý vzťah je naplnený jednotou človeka s tým, s čím sa stretáva. Je to stretnutie pri jednej spoločnej veci, ktorá prekonáva osamotenosť človeka a sveta a ukazuje, že ich základ je jeden a spoločný. To je pôvodný základ teórie. Teoretik je divák, ale je to divák, ktorý sa účastní na tomto dive a jeho poslaním je odovzdať svedectvo videného tým, ktorí prítomní neboli.[1] Radim Palouš to popisuje takto: „Pokora je právě jakási úcta k tomu, co mě dává ty velký okamžiky, co mě je skýtá. Já v tu chvíli mohu být šťasten ne tím, že jsem teď já vítěz, ale že smím vstoupit do té chvíle, která je slavnostní, která je sláva… Tak pokora nesmí být a nemá být sebechválou, sebejistotou, jakmile by byla, tak je konec všemu. Je to znova rozechvění velice jemné, nervní, v žádném případě ne suverénní.“[2] V psychoterapii sa odohrávajú malé okamihy, avšak svojou váhou a významom nesmierne, pretože človek z nich dokáže čerpať celý nasledujúci život. Ľudia sa stretávajú pri spoločných veciach, sú účastní na spoločnej blízkosti. Zdá sa, že tieto okamihy nevznikajú z vôle zúčastnených. Tá je predpokladom, ale nie zárukou. Môžeme povedať svoje áno udalosti, ktorá nás volá, ktorá sa ponúka. Povedať áno, chcem, tomu, aby sme do tejto udalosti vstúpili. Bytostná udalosť je niečo, na čom môžeme byť účastní, niečo, čo k nám prichádza. A čím viac sme uvoľnenejší pre udalosť, tým sme osloviteľnejší. Byť prítomným na udalosti psychoterapie nás robí v pravom zmysle teoretikmi.

Technika
Čo je to technika? Technika tu bola odjakživa, ukazuje sa však, že jej pôvodný zmysel bol iný. Grécke techné znamenalo, že remeselník rokmi skúseností poznal povahu vecí, s ktorými pracoval. Hospodár musel byť vnímavý na ročné obdobia, množstvo dažďa, ktorý spadne, musel vedieť, kedy je najlepšie zasiať i žať. Vždy z povahy veci, o ktorú šlo, aby bola naplnená. Hospodár sa musel na vec, o ktorú mu šlo, naladiť, a tak ju poznať. Grécke techné je dôverným bytím s vecami, dodáva Pelcová.[3] Čo to znamená pre psychoterapiu? Pôvodná technika psychoterapie je dôverným bytím s ľuďmi. Znamená to poznávať povahu ľudskej duše. Poznávať ju však z bytia, z veci samej. Znamená to zároveň poznať seba samého. Subjekt-objektový rozvrh urobil z techné techniku. Nástroj manipulácie s konkrétnym cieľom. Na dôvernom bytí nezáleží.

Metóda
Podobný osud stretol metódu.[4] Metóda, ktorá vychádza z príslušnej teórie je v psychoterapii zásadná. Metódou je totiž prístup k človeku, a to nielen vzťahovo, ale i interpretáciou jeho správania a prejavov. Metódou vzťahu je prenos a triáda empatia, kongruencia, akceptácia. Metódou liečby je prerámcovanie kognitívnych štýlov, expozícia či systematická desenzibilizácia či iné nácviky v kognitívno-behaviorálnej psychoterapii. Metódou porozumenia v psychoanalýze je teoretický konštrukt sexuálneho vývoja dieťaťa a predovšetkým konštrukt Oidipovského komplexu, ktorý má máločo spoločné s pôvodným gréckym mýtom o Oidipovi.[5] Metóda je teda cesta, ktorá vedie k danému objektu. Avšak ako? Metóda prináša a vydáva počet. A počet je pravda. Kognitívne behaviorálna terapia či rogeriánska terapia získavajú svoje oprávnenie preto, lebo vydávajú počet. Pokiaľ sa má nový systém psychoterapie uplatniť, musí vydať počet. Inak mu hrozí, že sa nedostane do učebnice psychoterapie od Norcrossa a Prochasku, ako sa to stalo jungiánskej psychoterapii. Heidegger zdôrazňuje, že v modernej vede metóda nehrá len určitú, špecifickú rolu, ale veda sama nie je nič iné ako metóda.[6] Metóda nie je len spôsob, ktorým sa vo vede pristupuje k veciam. Metóda, ako i veda a technika, preniká všade, do najbežnejšieho a najvšednejšieho života. Spôsob prístupu k ľuďom, médiá, veci všetkého druhu, myslenie a cítenie – v tom všetkom sa odráža moderná veda, technika a metóda. Ak zoberieme Heideggerovo tvrdenie doslovne, vychádza nám, že metóda nehrá v psychoterapii špecifickú rolu, ale že psychoterapia sama nie je nič iné ako metóda.

Metóda však pôvodne nevydáva počet, neanalyzuje a nemanipuluje. To priniesla až Descartova snaha o absolútnu istotu vo svete, ktorý stál na neistých a predovšetkým dlhotrvajúcich a vedu obmedzujúcich základoch kresťanskej scholastiky. Ak chceme ísť ku koreňom a zmyslu metódy, musíme sa vrátiť do pôvodného gréckeho myslenia. Nie však z dnešného pohľadu! Slovo metóda sa skladá z dvoch slov, a to μετα a όδος. „Odos“ znamená „cesta“ a „meta“ znamená „odtiaľto tam“. Metóda má viesť k pravde vecí a v psychoterapii k pravde človeka, k pravde jeho života. V pôvodnom gréckom myslení však nejde o počet. Základná charakteristika gréckej metódy spočíva v tom zachovať a zachrániť fenomén (nechať ho nedotknutý a neporušený), fenomén, ktorý sa v ponechanej prítomnosti ukazuje sám zo seba.[7] Ide o to nechať byť to, s čím sa stretávame tak, ako to v pravde je. Nič nepridávať a neuberať, ako to robí teoretický konštrukt svojím „všeobecnom“. Fenomén je to, čo sa odkrýva do svojej jasnosti, je to zmysel veci, s ktorou sa stretávame, je to zmysel ochorenia v psychoterapeutickej a psychiatrickej praxi, je to to, čo sa odkrýva podľa svojho času a podľa povahy vzťahu, v ktorom sa odkrýva. Mocenský vzťah odkryje len istú stránku veci. Vzťah, ktorý nechá byť vec samu tým, čím je, ju uvoľňuje k jej slobode. Pôvodná metóda je „cesta k“, je to uvoľnenosť, sloboda pre to, s čím sa stretávame. V psychoterapii sa stretávame s ľudským bytím bezprostredne. No namiesto toho, aby sa psychoterapia emancipovala od objektívneho nároku vedy a pristúpila k bytiu neskreslene, emancipácia prebieha opačným smerom, a to k väčšej objektivite. Psychoterapia sa chce priblížiť vede.

Človek sa v psychoterapii odkrýva do svojej neskrytosti, do alétheia, pravdy svojho života.[8] Psychoterapeutická metóda túto pravdu odkrýva. Pokiaľ je však používaná paušálne, pokiaľ zostáva technická a neosobná, jej riziko spočíva v tom, že ku klientovi sa stavia technicky, ako k objektu psychoterapeutickej teórie a sily. Nerešpektuje jeho ešte uzavreté vzťahové možnosti, nerešpektuje jeho dôstojnosť a predovšetkým čas. Psychoterapia má liečiť v čo najkratšom čase, úsporne a bezbolestne. To je predsa požiadavka nanajvýš technická. Žiaľ, klienti v takomto duchu pristupujú i sami k sebe.

Výchova
Ako posledný by som chcel spomenúť fenomén výchovy. Tak ako v prípade teórie, techniky a metódy, tak aj v tomto prípade prišlo k podstatnej zmene. Výchova sa stala vzdelávaním k budúcim kompetenciám, k všeobecnému rozhľadu vo svete, k získavaniu informácií. Výchova je výkonová a plne v službách toho, čo sa od budúceho absolventa očakáva. Žiak, študent, doktorand má čo najlepšie spĺňať požiadavky, ktoré kladú najnovšie informácie a výskumy. Žiak sa učí subjekt-objektovému rozvrhu bez toho, aby si ho bol vedomý. V tomto zmysle má so psychoterapiou málo spoločné. Študent psychológie sa učí jednotlivé teórie osobnosti, neskôr vo výcviku si osvojuje danú doktrínu, myslí a žije skrz ňu.

Výchova má pôvodne však úplne iný význam. Výchova je paideia, je to vyvádzanie človeka z uzavretosti do otvorenosti, do slobody, do človeku priliehavých bytostných možností. Výchova je cesta, na ktorej sa človek stretáva s bytím, otvára sa mu v nej horizont toho, čo je v živote najpodstatnejšie, čo ho zakladá, čo v zásade zakladá všetky najbližšie intímne vzťahy, otvára sa mu celok. Preto je výchovou k účasti na celku, t. j. výchovou k zodpovednosti. Takto je prirodzenosťou človeka pohyb, grécke fysis, ktoré v sebe vždy a pôvodne nesie celok. Človek je skrz paideiu vychovávaný k slobodnému stretávaniu sa pri spoločných veciach tohto sveta, je vychovávaný k autentickej účasti, je vychovávaný k svojmu fysis, a táto výchova je starosťou o to, ako žiť, ako žiť zo svojho prameňa, a to je starosť o dušu. To je však zároveň cieľ psychoterapeutickej liečby, a to v prevažne humanisticky a existencialisticky orientovanej psychoterapii. Domnievam sa preto, že v tomto zmysle je filozofia výchovy základom psychoterapie a psychoterapia pôvodne vychádza z výchovy. Domnievam sa, že pokiaľ by sa psychoterapia a psychológia pozerali na svoje dejiny skrz ľudskú prirodzenosť, dejiny by boli dejinami filozofie výchovy, ktorej súčasťou by bolo techné meniace sa z dôverného bytia s klientom, po súčasnú techniku a metódu. Základom psychoterapie nie je liečba založená na metóde. Základom psychoterapie je liečba ako starosť o dušu, ktorá v sebe nesie techné ako dôverné bytie s človekom. Inak povedané, základom je filozofia výchovy a základom filozofie výchovy je starosť o dušu, ako nám to vo svojom diele odkázal český filozof Jan Patočka.[9]

K prirodzenej psychoterapii
Psychoterapia, ktorá nie je založená na subjekt-objektovom rozvrhu, vychádza zo skúsenosti prirodzeného sveta a poníma človeka v jeho prirodzenosti, v jeho bytí. Bytie je ten celok, ktorý nás spája s druhými i so svetom. Preto psychoterapia, ktorá si kladie nárok byť prirodzenou a prirodzene a netechnicky pristupovať k človeku, musí vychádzať z koreňov, z počiatku, z adekvátnej filozofickej analýzy bytia. Tomuto nároku zodpovedá Husserlova fenomenológia a Heideggerova filozofia, ktorej praktickou aplikáciou je daseinsanalýza. Daseinsanalýza má medzi psychoterapiami výnimočné postavenie. Zatiaľ čo ostatné terapeutické smery vychádzajú z teórií skonštruovaných intuitívne svojimi zakladateľmi a ovplyvnených viac alebo menej subjekt-objektovým rozvrhom, bez adekvátnej filozofickej analýzy bytia, daseinsanalýza má v základe filozofiu, ktorá otvára základ, filozofiu bytia, ktorá nevyplýva zo žiadnej predchádzajúcej konštrukčnej teórie, je si vedomá dejín, a preto sama nie je konštrukčná. Husserlova filozofia si kládla nárok byť filozofiou prvotnou. Neobstojí kritika, že daseinsanalýza nemá vytvorenú pevnú psychológiu osobnosti, motivácie a techník. Nemôže to tak byť, pretože celá tradícia psychológie osobnosti vyplýva zo subjekt-objektovej konštrukcie. Daseinsanalýza vychádza zo základu ľudskej existencie a v tomto zmysle je jej teória par excellence.

Daseinsanalýza, ako i Heideggerova fundamentálna ontológia má však i svoje limity. Boss sa vyjadroval k téme skupinovej psychoterapie pohŕdavo, neskôr pripustil i jej podpornú funkciu. Ukazuje sa, že celok je nielen v psychoterapii, ale aj v živote zásadný. To, čo lieči v živote i v psychoterapii, je dotyk s celkom, to, čo Hogenová nazýva počiatkovanie.[10] Zásadné je stretnúť sa pri veci samej, a to je možné len vďaka naladeniu sa na celok skrz bytostne kladené otázky, ktoré tento celok otvárajú.[11] K celku patrí „s“, „spolu s“, „my“, a pritom jedinečne. Veď my vzniká zásluhou toho, že sme každý jedinečným. Téma celku do psychoterapie patrí, pretože patrí k ľudskej prirodzenosti, patrí k fysis. Téma „my“ je význačná predovšetkým pre skupinovú daseinsanalytickú formu psychoterapie, ktorú rozvinuli v Čechách Jiří Růžička a Oldřich Čálek. Tým sa hranice daseinsanalýzy podstatne posunuli. Jedná sa ešte o daseinsanalýzu alebo o prirodzenú psychoterapiu? Dôraz na my ako základ prekonáva i Heideggerovu fundamentálnu ontológiu rozpracovanú v Bytí a čase. Heidegger tvrdí, že človek žije prvotne a väčšinou v neosobnom a neautentickom existenciálnom mode verejného anonyma, v spôsobe „ono sa“. Svoju autenticitu človek musí odkryť, autentickým sa musí stať. Heidegger ďalej tvrdí, že autentické môcť byť sám sebou je existenciélnou modifikáciou neurčitého „ono sa“.[12] Modifikácia však znamená obmena niečoho pôvodného, čo tu je pred ňou a pred ňou je v prípade Heideggerovej analýzy neosobnosť. Z čoho má však človek čerpať, vyjsť, keď prvotné je neosobné? Domnievam sa, že nedostatok Heideggerovej fundamentálnej ontológie spočíva v jeho dôraze na dospelý vek a v nedostatočnom rozvinutí analýzy spôsobu bytia dieťaťa. Prvotné nastavenie matky na dieťa je nanajvýš autentické a vývojová psychológia ukazuje, že dieťa v týchto prvotných fázach života prežíva svet ako jednotu s matkou. Z toho by vyplývalo, že jeho nastavenie je prvotne autentické a neautenticita sa ukazuje ako privácia autenticity, privácia autentického vzťahu. Ontológia je záležitosťou ľudského bytia vôbec, nielen bytia dospelého, preto ak takisto nechce zostať reduktívnou, musí obsiahnuť celý život.

Ukazuje sa, že téma celku je v psychoterapii zásadná. Človek je určený celkom a z celku žije. Potrebujeme žiť v blízkosti druhých, potrebujeme rodinu, potrebujeme prežiť život zmysluplne, život je zmysluplná veta s bodkou na konci. Smrť nám celok života pripomína. Vedomie smrti nás volá k tomu, aby sme nepremeškávali náš životný čas, aby sme povedali svojim najbližším, čo im potrebujeme povedať. Aby veci nezostali nevypovedané. I psychoterapia, medicína či teológia prinavracia človeka do celku. Láska je posledným a najpodstatnejším prejavom celku. Domnievam sa, že psychoterapia je možná len na základe celku. Celok je pozadím, ktoré umožňuje akékoľvek vyvstávanie do zjavu a do tvaru. Sám je však inej povahy ako to, čo vyvstáva, inak by sa nám nič nezjavilo.[13] Súcnosť je možná len vďaka nepredmetnosti. To je Heideggerova ontologická diferencia. Rozdiel medzi súcnosťou a bytím. Náš život je napokon určovaný celkom, niečím, čo nás zakladá a súčasne presahuje. Ukazuje sa, že pokiaľ je v psychoterapii poskytnutý čas, prijatie a dôvera, ľudia odkryjú i svoju skúsenosť blízkosti s celkom, blízkosti s Bohom. Tieto udalosti patria v ľudskom živote k najintímnejším.

Daseinsanalýza je ľudskému bytiu primeraná psychoterapia. Je rešpektujúca, zostáva a vytrváva pri tom, čo konkrétne sedenie, konkrétna situácia prináša. Zostáva a vytrváva pri veci samej tak, ako sa dáva a pokiaľ sa dáva, ako to odkázal Husserl. Nič nepridáva ani neredukuje, zostáva v prirodzenom, netechnickom jazyku. Znamená to, že ľudská skúsenosť nie je popísaná ako prenos, sociálna fóbia, nevedomie a pod. Každý z týchto konštruktov je v prirodzenej terapii naplnený žitým časom, životom klienta a jeho vzťahmi.

Záver
Súčasná psychoterapia tým, že zabudla na svoje korene, na dejinné určenie, z ktorého vychádza, sa sama dostala do vnútorného konfliktu. Odkrýva a pracuje s ľudským bytím, chce ho uchopiť, avšak robí to už z vopred stanoveného subjekt-objektového rozvrhu. Pravdu ľudského bytia chce uchopiť konštruktom, čím ľudskú skúsenosť podstatne redukuje. Klient, ten menej emancipovaný, daný konštrukt, danú interpretáciu i metódu, v rámci dôvery v kompetentnosť terapeuta a vo viere v účinnosť liečby, prijíma za svoju. Trpí sociálnou fóbiou, pracuje na dieťati v sebe, jeho vzťah k terapeutovi je prenosový vo vzťahu k matke či k otcovi, jeho láska nie je láskou skutočnou, nepatrí terapeutovi, ale iným významným a minulým ľuďom jeho života a pod. Pokiaľ chceme porozumieť klientovi z jeho života, je potrebné dané konštrukty prekonať a nechať, aby ich klient svojou rečou a životom naplnil. Je potrebné sa vrátiť k prirodzenému svetu. Problém psychoterapie nie je prirodzený svet. Klient, ktorý cíti, že terapeutovi môže dôverovať, že sa oňho môže oprieť, sa v terapii začne prirodzene otvárať. Problém nie je prirodzený svet klienta, ale následná interpretácia jeho prežívania, ktorá zostáva v subjekt-objektovom určení. Problém psychoterapie nespočíva ani v technike a v používaní metód, ale v pozadí, z ktorého sa používajú. Kognitívno-behaviorálna psychoterapia, ako i iné viac-menej štrukturálne psychoterapie preukázali a preukazujú svoju účinnosť a pomoc. Nebolo by namieste podrobovať ich bezhlavej a neoprávnenej kritike. Problém techniky a metódy spočíva v tom, ako sa používajú, a predovšetkým, z akej pozície sa používajú. Nebezpečné je, pokiaľ si teória i terapeut osvojujú nárok na pravdu a z tohto nároku teóriu i metódu aplikujú. To platí pre akýkoľvek typ psychoterapie, či systémový, alebo existenciálny. Dejinne sa opakovane ukazuje, že zdrojom indoktrinácie a ohrozenia slobody je mocenský postoj, hybris, pýcha. Tá spočíva vo vlastnení pravdy. Z pozície moci sa vytráca rešpekt pre danú vec, vytráca sa možnosť vzájomného bytia pri spoločnej veci a naopak pribúda tlak, manipulácia, hodnotenie, poúčanie a zúženie pohľadu.

Všetky psychoterapie vychádzajú z fenoménov prirodzeného sveta, všetky viac alebo menej preto preukazujú svoju účinnosť. Ich porozumenie svetu a človeku, a tým pádom aj ich reč a kultúra však zotrvávajú nereflektované v subjekt-objektovom určení. Návrat k svojim koreňom, návrat k počiatku prináša v tomto smere pokoru, že veci môžu byť inak, v iných širokých a bohatých možnostiach.[14] Prináša sebapoznanie, voľnosť i rozhľad, väčšiu slobodu možností a väčší príklon k svojmu základu. Napokon, sloboda nie je príťažlivá len voľnosťou, odpútaním sa od neslobodných väzieb, ale predovšetkým je tu pre to, aby sme sa v nej mohli k tomuto základu obrátiť. Je potrebné uchovať dôležitosť metód i pohľadov na rozmanitosť ľudského života. Návrat k počiatku, k základu bytia však má predísť rizikám, ktoré ich používanie prináša. Mám dôveru, že pokiaľ sa psychoterapie otvoria tomu, z čoho pôvodne vzchádzajú, pokiaľ sa vrátia k prirodzenému jazyku, bude možné, aby tých vyše 400 terapeutických smerov, ktoré uvádzajú Norcross a Prochaska, sa dorozumelo a stretlo pri jednej spoločnej veci, a to je duša človeka a starosť o ňu.

L i t e r a t ú r a
CONDRAU, G.: Sigmund Freud & Martin Heidegger. Daseinsanalytická teorie neuróz a psychoterapie. Praha: Triton 1998.
FROMM, E.: Mít nebo být? Praha: Naše vojsko 1994.
GELLER, S., GREENBERG, L.: Therapeutic Presence: Therapists’ Experience of Presence in Psychotherapy Encounter. Z osobnej korešpondencie sgeller@yorku.ca, 31. 8. 2002.
HEIDEGGER, M.: Zollikon seminars. Protocols-Conversations-Letters. Evanston: Nortwestern University Press 2001.
HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Druhé, opravené vydanie. Praha: OIKOYMENH 2002.
HOGENOVÁ, A.: K fenoménu pohybu a myšlení. Praha: Eurolex Bohemia 2006.
JUNG, C. G.: Duše moderního člověka. Praha: Atlantis 2008.
KRATOCHVÍL, Z.: Výchova, zřejmost, vědomí. Praha: Herrmann & synové 1995.
KRATOCHVÍL, Z.: Filosofie mezi mýtem a vědou. Praha: Academia 2009.
MASLOW, H. A.: Ku psychológii bytia. Modra: Persona 2000.
PELCOVÁ, N.: Filosofická a pedagogická antropologie. Prvé vydanie. Praha: Karolinum 2004.
PROCHASKA, J. O., NORCROSS, J. O.: Psychoterapeutické systémy. Praha: Grada Publishing 1999.
RŮŽIČKA, J.: Ego-analýza. Kritická studie. Praha: Triton 2010.
SCHMID, F. P.: Back to the client: A phenomenological approach to the process of understanding and diagnosis. In: Person-Centered Experiential Psychotherapies, roč. 3, 2004, č. 1, s. 36 – 50.
ŠPAŇÁR, J., HRABOVSKÝ, J.: Latinsko-slovenský a slovensko-latinský slovník. Bratislava: SPN 1969.
VYMĚTAL, J.: Rogersovská psychoterapie. Vydání první. Brno: Centa 1996.

P o z n á m k y
[1] Odkazujeme najmä na pozoruhodnú knihu Zdeňka Kratochvíla: Výchova, zřejmost, vědomí (Praha: Herrmann & synové 1995). Kratochvíl ukazuje, že človek je prizvaný ako slávnostný hosť k tomu, aby videl a pozoroval dej spoločnej slávnosti bohov a ľudí. Jeho poslaním je toto videné sprostredkovať tým, ktorí na slávnosti byť nemohli. Divák je teoretik.
[2] PALOUŠ, R. (osobná komunikácia).
[3] PELCOVÁ, N.: Filosofická a pedagogická antropologie. Prvé vydanie. Praha: Karolinum 2004, s. 25.
[4] O metóde, jej pôvodnom určení u Grékov a jej premene, ktorú priniesol Descartes, pojednáva podrobne Heidegger v Zollikon seminars. V tomto článku sa opieram predovšetkým o jeho postrehy.
[5] Výklad mýtu o Oidpovi, ktorý vychádza z mýtu samotného a nič k nemu nepridáva ani neuberá, podáva Růžička v knihe Ego analýza, kritická studie (Praha: Triton 2010).
[6] HEIDEGGER, Martin. Zollikon seminars. Protocols-Conversations-Letters. Evanston: Nortwestern University Press 2001, s. 106.
[7] Tamže, s. 110.
[8] Alétheia ako neskrytosť je v gréckom myslení pravdou.
[9] Je náročné určiť medze a presahy psychoterapie a výchovy. Starosť je v latinčine jednak prekladaná ako cūra. Okrem iného znamená liečbu. V druhom prípade sa jedná o sollicitūdō. Toto slovo okrem starosti o niečo znamená i nepokoj. Sloveso od tohto slova, sollicitō, znamená okrem iného uvádzať do pohybu, hýbať, navodzovať stav nepokoja. ŠPAŇÁR, J., HRABOVSKÝ, J.: Latinsko-slovenský a slovensko-latinský slovník. Bratislava: SPN 1969.
[10] HOGENOVÁ, A.: K fenoménu pohybu a myšlení. Praha: Eurolex Bohemia 2006.
[11] Tamže.
[12] HEIDEGGER, M.: Bytí a čas, c. d., s. 160.
[13] HOGENOVÁ, A.: K fenoménu pohybu a myšlení.
[14] Podobne pokoru, rešpekt i lásku prináša poznanie druhého človeka, ale i seba samého. Druhý je poznaný vo svojich životných trápeniach a ťažkostiach, v rozhodovaniach, strachoch i úsilí, ktorým im vzdoroval, vzdoruje a zvláda. V nesení svojho života a údelu. I poznanie či sebapoznanie odkrýva seba samého a druhých ako hodnotnú bytosť, ktorá v najhlbšom vnútri túži po rešpekte, opore, uznaní, láske a prijatí.

Mgr. Mgr. Michal Slaninka, PhD.
Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela v Pezinku
chomisak@volny.cz