Pôvod jazyka ako otvorená otázka

Fenomén jazyka a komunikácia v ňom sú takými samozrejmými javmi, že sa takmer stávame imúnnymi voči otázkam, ktoré vznikajú v súvislosti s ich vznikom. Pravdou je, že skôr či neskôr sa dieťa jazyk okolia naučí a postupne zvládne väčšinu prekvapení, aké naň v tom-ktorom rečovom prostredí číhajú. Cieľ nášho príspevku nebude taký ambiciózny, aby si kládol za úlohu celostne zodpovedať otázku, odkiaľ jazyk pochádza a ako je možné, že sa ho naučíme za neuveriteľne krátky čas v dokonalej podobe. Chceli by sme sa bližšie pozrieť na vysvetlenie tohto fenoménu, ako ho ponúka genetická epistemológia Jeana Piageta, a konfrontovať ho s prístupom vrodených gramatických štruktúr A. N. Chomského.[1]

Jean Piaget považoval za dôležitý prvok svojho prístupu ako aj za hlavný bod kritiky opačných názorov výskum, respektíve jednotlivé experimenty umocňujúce explanačnú silu predpokladu. Aby sme skúmali pôvod jazyka zastávajúc akýkoľvek postoj, potrebujeme empiricky overiť príslušnú hypotézu. To je v prípade ideí vrodenosti jazyka ťažko realizovateľné. Museli by sme sa priblížiť buď k momentom vzniku jazyka v minulých dobách, alebo siahnuť po zrýchlenej prístupnejšej forme ontogenézy v podobe vývoja detí od narodenia, prípadne zistiť, či časť genetickej výbavy nie je zodpovedná za schopnosť učiť sa jazyku.

Hypotéza, ktorú zastáva Piage, že „medzi progresom v logickej a racionálnej organizácii znalostí a prislúchajúcim vývinovým psychologickým procesom je paralela,“[2] pôsobí presvedčivo. Hovorí o troch dôvodoch, kvôli ktorým ani výchova, respektíve formalizácia, ani samotný (psychický) vývoj jedinca nepostačujú:

  • Neexistuje jedna všeobecná logika, ktorá by formovala všetky ľudské znalosti. Na rozdiel od vrodenej gramatiky, ktorá počíta s pravidlami a jazykovými štruktúrami všeobecne platnými pre všetky rečové spoločenstvá.
  • Medzi ľudským myslením a logikou ako produktom formalizácie treba stále rozlišovať, keďže myslenie človeka sa často logike vymyká a riadi sa intuíciou.
  • Otázne by bolo, ako dokážeme mať vedecké znalosti, ak naše myslenie nie je čisto vedecké.[3]

Základný Piagetov predpoklad nespočíva v tom, žeby považoval podobu nášho myslenia za produkt postupného vytvárania a uchopovania pravidiel z toho, s čím prichádzame do styku, ale výrazným spôsobom sa na ňom bude podieľať aj náš psychologický vývoj. K jednotlivým vývojovým štádiám prislúcha patričná kognitívna úroveň.

Na rozdiel od Piageta postuluje Chomsky akýsi jazykový orgán. Pomocou neho generujeme gramaticky správne vety najviac vyhovujúce prostrediu, ktoré ich od nás vyžaduje. Teória univerzálnych pravidiel gramatiky ho považuje za produkt a súčinnosť viacerých evolučných adaptácií. Orgán jazyka nie je tak jednoznačne lokalizovateľný ako sluchový či hmatový aparát. Keďže sa na jeho komplexnosti podieľa pamäťové centrum – Wernickovo centrum zodpovedné za porozumenie či Brockovo centrum úzko späté s tvorbou reči.[4] Ak chcem opísať proces osvojovania si jazyka, môžeme ostať pri porovnávaní s orgánom hmatu, prípadne sluchu. Zdokonaľujeme sa v ňom postupným používaním v praxi a dozrievaním nášho kognitívneho aparátu.[5]

Piaget sa rozdelením vývoja na míľniky s približným odstupom dvoch rokov vymedzil voči tejto alternatíve. Zručnosť, akú v učení sa jazyku nadobúdame, pripísal postupnému vývoju bez akejkoľvek počiatočnej výbavy. „Táto vrodenosť nie je potrebná pre zabezpečenie formácie a stability tohto jadra. Senzomotorická inteligencia je postačujúca.“[6] Ako sa Piaget vyjadril aj v jednom z ich vzájomných diskusií, nesúhlasí s evolučným vysvetlením podoby ľudskej mysle a s tým, že by jej súčasný vzhľad bol dielom výberu či pokusu a omylu. Naopak, myseľ je v úzkom prepojení výhradne s prostredím, v ktorom sa nachádza a na základe adaptácie si časom vytvára a finalizuje svoju podobu.[7]

Základná idea univerzálnej gramatiky spočíva v predpoklade vrodených pravidiel formujúcich naše poznanie a v spôsobe, akým tvoríme výpovede o svete, pričom ich aktuálna podoba je takisto produktom adaptácie (no nie jednotlivca) a dotvárala sa v priebehu vývoja človeka ako druhu. Piaget i Chomsky pripisovali jazyku významný vplyv na naše poznávanie a poznanie, hoci nie v rovnakej miere, no rozchádzali sa v otázke jeho pôvodu. Ich základný rozpor spočíva v miere významnosti, akú priradili jednotlivým aspektom: logickej štruktúre myslenia, skúsenosti, psychologickému vývoju či v neposlednom rade jazyku.

Piaget sa na ľudské myslenie díva ako na produkt, ktorý svoje finálne kontúry ešte len nadobudne a nemá vopred stanovenú formu. Hlavným zdrojom jeho podoby je reflektujúca abstrakcia, druh činnosti, ktorý dokáže z jednotlivých skúseností abstrahovať všeobecné pravidlá a tak si vytvoriť logický koncept. Ideálne by samozrejme bolo, keby sa v konečnom dôsledku naše logické myslenie zhodovalo aj s myslením druhých. No ako možno dosiahnuť také podobné spracovávanie podnetov, keď je v neustálom ohrození možnou dezorientáciou alebo nesprávnou interpretáciou?

Naše centrum pozornosti sa nateraz obracia k otázke, ako by sme sa dopracovali k pochopeniu a ovládnutiu jazyka, ak by sme prichádzali do styku so stále novými a unikátnymi vetnými konštrukciami. Navyše, ako dokážeme z takého pestrého a často aj nespisovného či zle artikulovaného zdroja informácii časom vytvárať vlastné zmysluplné výpovede? Všimnime si, čo k tomu dodáva Pinker:  „Ak je človek prerušený v akomkoľvek bode rozhovoru, slov, ktoré môžu nasledovať je v priemere desať. Predpokladajme, že človek je schopný vytvárať vety dlhé dvadsať slov. V takom prípade počet viet, ktoré rozprávajúci musí principiálne spracovať, je minimálne 102. Pri piatich sekundách na vetu, by človek potreboval detstvo dlhé 100 triliárd rokov.“[8]

Nie je v ľudských možnostiach naučiť sa takéto množstvo viet naspamäť, alebo ich čo i len začuť a následne zreprodukovať. Berúc do úvahy, že vzťah významu slova a samotné zvukové či iné prevedenia sú zriedkakedy onomatopoické (vynímajúc výrazy ako havo, šepkanie či chichot, naznačujúce samotný obsah), musíme pripustiť, že jednotlivým významom sa učíme najmä každodenným používaním a skúsenosťou. Je vylúčené mať skúsenosť so všetkými možnými vetami a tak im porozumieť alebo samostatne vytvárať nové kombinácie.

Chomsky tento fenomén vysvetľuje mierou tvorivosti jazyka a pre uvedenú funkciu zavádza pojem „transformačnej alebo generatívnej gramatiky. Díva sa na jazyk ako na tvorivý proces, v ktorom sa jednotlivé vety vytvárajú (t. j. generujú) na základe vopred daných pravidiel.“[9] Každý človek je vybavený predpokladom naučiť sa jazyk. Táto všeobecná vlastnosť, kompetencia, mu umožňuje na základe vzťahu hovorca – počúvajúci postupne aplikovať najvhodnejšie pravidlá platné v tom-ktorom jazykovom prostredí. Konkrétny rečový prejav závislý od okolností a v úzkom prepojení s kompetenciou je špecifickým vyhotovením, použitím schopnosti za zvláštnych okolností, je performanciou. Chomsky otvorene priznáva problematickosť dokázateľnosti kompetencie. Aby sme ju mohli skúmať, museli by sme nájsť taký subjekt, ktorý žil v podmienkach absolútnej skúsenostnej deprivácie, prípadne by vykonával tak jednotvárnu a nudnú činnosť, ktorá by nijako nepodnecovala vývoj jeho kognitívneho aparátu. Teória jazykového orgánu odmieta akúkoľvek metódu učenia. Jeho prítomnosť je nezávislá od skúsenosti takisto ako prítomnosť ktoréhokoľvek iného orgánu. Úloha prostredia prichádza až v čase dosahovania konkrétnych výpovedí v jazyku. Vrodené jazykové štruktúry napomáhajú jeho získaniu.[10] Chomsky v tomto bode pripúšťa slabinu v podobe dokázateľnosti hypotézy. „Dôkaz v podstate nie je k dispozícii… Jedného dňa možno niekto pre to nájde fyzické základy.“[11]

V tejto chvíli sa pozrieme bližšie na alternatívu ponúkanú genetickou epistemológiou, ktorá rozdeľuje myslenie na dve hlavné časti, figuratívnu a operatívnu. Operatívna zložka tvorí základ, od ktorého sa odvíjajú aj ďalšie črty myslenia, keďže jej miera produktivity prevyšuje figuratívnu zložku, imitujúcu poznatky z okolia. „Figuratívny aspekt je napodobňovaním stavov braných ako momentálne a statické… Operatívny aspekt myslenia sa nezaoberá stavmi, ale prechodmi z jedného stavu do druhého.“[12]

Vo vlastnostiach operatívneho myslenia vidíme určitú podobnosť s kreativitou Chomského jazykového orgánu, no ako uvidíme neskôr, Piaget z nej vyvodzoval celkom iné závery. Rozlišuje dva rôzne zdroje poznatkov formujúcich naše myslenie: abstraktné a konkrétne. Ako už naznačujú ich pomenovania, jednotlivé línie sa od seba odlišujú prameňmi poznatkov. Abstraktné myslenie nečerpá z bežného kontaktu s predmetmi sprostredkovaného zmyslami, keďže jeho produktom je predovšetkým logické a matematické myslenie (napríklad komutatívny zákon), ale z rozumového poznania. Za vedenie formujúce časť myslenia považovanú za konkrétnu vďačíme skúsenosti, na základe ktorej vytvárame poznatky hlavne v oblasti fyziky, biológie a podobne (napríklad gravitačný zákon alebo zákon zachovania hmotnosti).

Pôvod logického myslenia by sme mali hľadať práve v abstrakcii. Jej miera všeobecnosti ju predurčuje k vytváraniu univerzálne použiteľných vedomostí. Pochopiteľne aj ona čerpá zo skúsenosti, závery však vytvára buď z nej samotnej, z jej priebehu, alebo z predmetu poznávania. Dokonca aj činnosť, respektíve skúsenosť Piaget delí na dva rôzne typy, na individuálnu a koordinovanú, pričom prvá predstavuje zdroj poznatkov pre reflektujúcu abstrakciu, bližšie špecifikovanú ako jednoduchú a reflektujúcu, zatiaľ čo druhá poskytuje priestor pre vytváranie možných logických konceptov a pohľadov. Reflexiu možno chápať rôzne, v kontexte fyziky „ako odraz zdroja svetla z jednej plochy na inú. V psychologickom zmysle je to prenesenie z nižšieho stupňa v hierarchii na vyšší. Druhý psychologický význam reflexie odkazuje na mentálny proces uvažovania, v ktorom nastáva určitá zmena v usporiadaní.“[13]

Úloha jazyka v koncepte genetickej epistemológie spočíva v koordinácii, ktorá sa pochopiteľne podieľa na abstraktnom zmýšľaní a aj vytváraní logických štruktúr myslenia, no nebolo by správne ich stotožňovať. Jazyk začína vstupovať do postupného vytvárania abstrakcií, mentálnych operácií až oveľa neskôr a Piaget ho nepovažuje za dostatočné vysvetlenie tohto komplexného procesu. Na základe týchto operácií si vytvárame generalizácie v podobe štruktúr a tak komponujeme stále väčšie celky finálnej podoby našich poznávacích schopností.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že práve tieto postupne formované operácie[14] predstavujú ďalšiu z podobností s Chomskym a jeho univerzálnou gramatikou. No zásadný rozdiel tkvie v zdroji poznatkov, za ktorý Piaget považuje skúsenosť, z nej dokážeme postupne vytvárať operácie, ba aj celé štruktúry.

Dieťa nevytvára operácie od narodenia. Operatívne začína myslieť až vtedy, keď dosiahne patričné vývojové štádium, najprv prekonáva senzomotorické štádium trvajúce približne do druhého roku života. Počiatky možno badať čiastočne už v takzvanom pred-operatívnom štádiu, napríklad u štvorročného dieťaťa, ktoré bez problémov nakreslí obrázok podobný zabalenému darčeku s mašľou a baliacim papierom. Čo však z týchto malieb či iných činností nerobí operácie, je práve ich figuratívna podstata, snaha napodobniť a neuvedomovať si pritom esenciálne vlastnosti, ktoré charakterizujú štruktúry tvorené neskôr týmito operáciami. Piaget ich považuje za takzvanú materskú štruktúru (mother structure). „Rozlišovaním medzi každou z týchto štruktúr, alebo vzájomným kombinovaním dvoch či viacerých štruktúr, možno odvodiť všetky ostatné.“[15]

Postulovanie týchto materských štruktúr pripomína Chomského hypotézu jadrových viet (kernel sentences), axióm, elementárnych stavebných jednotiek, na základe ktorých by malo byť možné odvodiť ďalšie vety jazyka. Uvedomujúc si alarmujúci počet príkladov, ktoré sa nedali objasniť iba redukovaním na kernel sentences,[16] rozlišuje Chomsky medzi hĺbkovoupovrchovou štruktúrou. Pričom hĺbková štruktúra (deep structure) zastupujúca samotný význam vety, jej sémantickú stránku, podstupuje individuálnu interpretáciu a až potom je možné dodať jej konkrétnu performačnú fonologickú podobu pomocou pravidiel obsiahnutých v syntaktickej jazykovej zložke.[17] „Dieťa si môže s takou ľahkosťou osvojiť jazyk preto, lebo disponuje vrodenými princípmi, ktoré sú v základe gramatických pravidiel, a teda ich má zafixované v kognitívnom systéme.“[18] Piaget však odvodzuje existenciu materských štruktúr z postupného zovšeobecňovania a učenia sa.[19]

V úvode sme tvrdili, že by sme chceli konfrontovať dva diametrálne odlišné prístupy k vzniku jazyka u človeka. Postupne sa zdá, akoby oba splývali a otvárali nový problém: Do akej miery je záver či už genetickej epistemológie, alebo univerzálnej gramatiky čisto záležitosťou interpretácie? Chomsky sa predovšetkým sústredil na podobu a opis mechanizmu, o ktorom bol presvedčený, že je vrodený. Piaget, mysliac si, že argumenty v prospech vrodenosti sú príliš slabé kvôli ich neprístupnej overiteľnosti, venoval pozornosť prvopočiatkom nášho usilovania sa o formovanie logického, operatívneho a napokon aj intuitívneho myslenia.

V Piagetovom ponímaní sa datuje výskyt jazyka od konca senzomotorického štádia, čiže niekoľko mesiacov až rokov po narodení dieťaťa. Do toho momentu jazyk na seba vo svojej artikulovanej a v konečnom dôsledku aj gramatickej podobe necháva čakať. Pohľad genetickej epistemológie prikladá veľký dôraz na toto „obdobie mlčania“, čím poukazuje na pravdivosť svojej koncepcie. V súčasnosti sa zdá byť jednoduchšie, a tým azda aj presvedčivejšie, zvoliť si interpretáciu ponúkanú aj genetickou epistemológiou a zamerať sa na výskum jazyka ako komplexného mechanizmu získavaného postupne od momentu narodenia, alebo sústrediť pozornosť na oblasť, ktorú možno aspoň minimálne podrobiť výskumu.

Súhlasíme s dôležitosťou verifikovateľnosti tej-ktorej hypotézy ako s argumentom, ktorý treba prinajmenšom zvážiť a brať do úvahy. Nepovažujeme však za správne voliť so súčasným stavom poznatkov na prvý pohľad jednoduchšiu cestu a čiastočne ignorovať nepredstaviteľné úsilie, aké by sme museli podstupovať, keby sme sa jazyku učili bez akýchkoľvek geneticky daných vedomostí. Z evolučného hľadiska predstavuje detailne prepracovaná ľudská schopnosť komunikácie nesmiernu výhodu, či už v oblasti obrany a dohadovania stratégie, alebo upevňovania spoločenstva prostredníctvom zdieľania myšlienok. Čiastočný prenos dispozície naučiť sa vymieňať si názory, taktizovať či ovládať typy, ako si uľahčiť život, na úroveň vrodenosti ako produktu vývojovej adaptácie, prípadne inštinktu,[20] by zvýšil dostupnosť a možnosť naučiť sa jazyk. Stal by sa prístupným pre každého človeka súčasne.

Ako sme už naznačili, nepovažujeme za korektné definitívne prijať vysvetlenie len preto, lebo ho možno experimentálne overiť. Chomsky si uvedomuje tento nedostatok svojej koncepcie a priznáva nedokonalosť súčasného stavu ľudského poznania. Dôležitou otázkou je, prečo by sme sa mali pýtať a pátrať po tom, čo sa za daných okolností a so súčasnými vedomosťami nedá dokázať, no ani vylúčiť? Úspornosť predpokladu postupného osvojovania si jazyka na základe skúsenosti je ľahšie preukázateľná. No vzhľadom na neprestajné napredovanie vedeckých poznatkov sa domnievame, že odstránenie tohto problému by mohlo byť iba otázkou času. Preto je najvhodnejšie zdržať sa definitívneho stanoviska a nechať otázku pôvodu jazyka aj naďalej otvorenú.

L i t e r a t ú r a
ČERNÝ, J.: Malé dějiny lingvistiky. Praha: Portál 2005.
GÁLIKOVÁ, S.: Úvod do kognitívnej vedy. Trnava: Filozofická fakulta TU v Trnave 2008.
CHOMSKY, A. N.: Aspects of the theory of syntax. Cambridge: MIT Press 1965.
CHOMSKY, A. N.: Syntactic Structures. The Hague: Mouton & Co 1957.
Mozek. Průvodce po anatomii mozku a jeho funkcích. (Encyclopedia Britannica). Praha: JOTA 2008.
PIAGET, J.: Genetic Epistemology. New York: W. W. Norton & Company Inc. 1971.
PIATTELLI-PALMARINI, M. (ed.): Language and Learning. The Debate between Jean Piaget and Noam Chomsky. Cambridge: Harvard University Press 1981.
PINKER, S.: The Language Instinct. Londýn: Penguin Books 1994.
RYBÁR, J. (et al.): Jazyk a kognícia. Bratislava: Kalligram 2005.

P o z n á m k y
[1] U čitateľa predpokladáme určitú úroveň znalostí a schopnosť orientovať sa v danej problematike.
[2] PIAGET, J.: Genetic Epistemology. New York: W. W. Norton & Company Inc. 1971, s. 13.
[3] Tamže, s. 10 – 13.
[4] Porov. Mozek. Průvodce po anatomii mozku a jeho funkcích. (Encyclopedia Britannica). Praha: JOTA 2008, s. 126.
[5] Porov. GÁLIKOVÁ, S.: Úvod do kognitívnej vedy. Trnava: Filozofická fakulta TU v Trnave 2008, s. 45.
[6] PIAGET, J.: Introductory Remarks. In: PIATTELLI-PALMARINI, M. (ed.): Language and Learning. The Debate between Jean Piaget and Noam Chomsky. Cambridge: Harvard University Press 1981, s. 58.
[7] Tamže, s. 59.
[8] PINKER, S.: The Language Instinct. Londýn: Penguin Books 1994, s. 86.
[9] ČERNÝ, J.: Malé dějiny lingvistiky. Praha: Portál 2005, s. 177.
[10] Porov. CHOMSKY, N.: The Linguictic Approach. In: PIATELLI-PALMARINI, M. (ed.): Language and Learning, c. d., s. 109.
[11] Tamže, s. 115 – 116.
[12] PIAGET, J.: Genetic Epistemology, c. d., s. 14.
[13] Tamže, s. 17.
[14] Piaget vymenúva štyri základné charakteristiky, z ktorých spomenieme zvratnosť procesu, možnosť podržať danú skúsenosť v mysli a dokázať ju nejakým spôsobom vyjadriť, nevyhnutnú prítomnosť invariantu v danej operácii, ako aj to, že každá operácia je súčasťou nadradeného celku, štruktúry, čím sa zároveň objasňuje aj význam tohto pojmu. Porov. PIAGET, J.: Genetic Epistemology, c. d., s. 21 – 22.
[15] Tamže, s. 22.
[16] Porov. CHOMSKY, A. N.: Syntactic Structures. The Hague: Mouton & Co 1957, s. 85 – 91.
[17] Porov. CHOMSKY, A. N.: Aspects of the theory of syntax. Cambridge: MIT Press 1965, s. 16.
[18] DOLNÍK, J.: Jazykový systém a kognitívna realita. In: RYBÁR, J. (et al.): Jazyk a kognícia. Bratislava: Kalligram 2005, s. 47.
[19] Piaget rozlišuje medzi topologickou, algebrickou a priestorovou materskou štruktúrou. Každú z nich odvodzuje z poznania a skúsenosti s predmetmi. Predchádza im ako psychologický, tak aj biologický vývoj jedinca.
[20] Porov. PINKER, S.: The Language Instinct, c. d., s. 24.

Mgr. Silvia Kotuľová
absolventka študijného odboru Filozofia
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
skotulova@gmail.com