Kamil Činátl: Dějiny a vyprávění. Palackého Dějiny jako zdroj historické obraznosti národa. Praha: Argo 2011, 387 s.

Minulý rok vyšla v českom prostredí monografia pod názvom Dějiny a vyprávění od historika Kamila Činátla. Autor v nej čitateľovi priblížil svoj pohľad na problematiku procesu formovania českého historického povedomia spojenú s Palackého prácou Dějiny národa českého v Čechách a na Moravě.

Činátl v úvode jasne vymedzil svoj základný bádateľský priestor otázkou: „Aký vplyv, prípadne aký fundujúci podiel mal Palackého obraz minulosti na predstavivosť českého národa?“ (s. 12 – 13).

Kedže podľa Činátla česká historiografia neponúka dostatočné teoretické zázemie, nachádza „metodologické inšpirácie“ v konštruktivistickom modeli predstavy spoločenstva u historika Benedicta Andersona. V podrobnejšej analýze kolektívnej pamäti národa sa inšpiruje teóriou diskurzu a figuratívneho jazyka Haydena Whita, Karlheinza Stierla, fenomológiou času Paula Ricœura, a na analýzu moci historického vedenia využil Foucaultovu archeologickú metódu.

Autor sa v prvej časti knihy pod názvom Text zameral na rozsiahly analytický rozbor Dějín národa českého v Čechách a na Moravě. Primárne sa nezaoberal obsahom textu, ale tým, akým spôsobom bol text písaný, a čo sa tým snažil autor vyjadriť.

V kapitolách Obraznosť a Metaforika poukázal na to, ako si Palackého historiografický štýl uchováva prvky umeleckého diela. Hlavný rozdiel od iných dobových historických románov videl v tom, že základ autority Palackého textu vychádzal z odvolávania sa písomných prameňov. Literárnosť práce možno podľa neho sledovať v dôraze na obraznosť, ktorá sa prejavuje vo funkcii pôsobenia na zmysly čitateľa, aby sa tým „podnietila imaginácia a ako vizuálna predstava sa vtisla do jeho pamäti“ (s. 33). Činátl upozornil na množstvo opakujúcich sa metafor v Palackého texte, ktorých funkciou malo byť prekrytie umelej konštrukcie na seba nadväzujúcich obrazov minulosti a zároveň mali vyjadrovať Palackého filozofické predstavy o dejinách. Činátl nachádza v texte dve vrstvy metafor. V primárnej vrstve sú to organické, prírodné metafory a metafory času, v ktorých sa odráža Palackého koncepcia zmyslu dejín. Okrem nich vymedzuje metafory, „ktoré nie sú priamo pomenované a fungujú v sekundárnej vrstve Dějín ako hlbšie figuratívne štruktúry“ (s. 53). Odlišnosť metafor nie je podľa Činátla až taká viditeľná, no napriek tomu predstavujú „kľúčový konštruktívny prvok dejepisného rozprávania (s. 53).

V ďalších kapitolách sa Činátl postupne v naratologickej analýze Palackého textu podrobne zameriava na nosné piliere rozprávania, ktoré predstavujú postavy, zápletka a udalosti. V kapitole Paměť venovanej fenoménu kolektívnej pamäti sa Činátl zameral na konkrétne obrazy minulosti, symbolické miesta pamäti a jednotlivé figúry spomínania, z ktorých pomocou Palackého Dějiny spoluutvárali konektívne štruktúry národnej pamäti. Činátl tieto symbolické miesta pamäti nachádza napríklad na miestach významných bitiek ako Sudoměr, Biela hora, Vítkov a Domažlice, ktorých vzor je podľa neho prítomný aj v českých umeleckých reprezentáciách (maľba a architektúra).

V poslednej kapitole Moc historického vědění sa prejavila metodologická inšpirácia Michelom Foucaultom. V analýze vzťahu politiky a historiografickej narácie používa Foucaultov model. Vychádza z jeho tvrdenia, že vojna sa stala základnou naratívnou schémou rozprávania o dejinách v 19. storočí. Činátl ho u Palackého najviditeľnejšie nachádza v téme husitstvo. Rétorika a metaforika husitských vojen sa podľa neho stala vlastným jadrom historicko-politického diskurzu Dějín a jedným z najpôsobivejších nástrojov mocensko-politickej argumentácie. Historicko-politický diskurz národných Dějín kladie do popredia kvázi-postavu národa ako hlavného aktéra historického diania; subjektom Dějín sa stáva čitateľ, člen národného spoločenstva; a tieto dejiny národných zápasov utvárajú i jeho historicko-politickú situáciu. Práve Palackým utvorený diskurz politického historizmu, rozsiahly historiografický príbeh česko-nemeckého stretávania, mal ovplyvniť českú politiku po celé desaťročia. Tento základ mal byť postavený na princípe binárnych opozícií, konkrétne v stretávaní sa germánstva a slovanstva (s. 190).

Pre čitateľa môže znejasňujúco pôsobiť zaradenie nasledujúcej obrazovej prílohy za prvou časťou monografie, ktorú by bolo vhodnejšie zaradiť až do druhej časti. V spojitosti s 22 reprodukciami obrazov, najmä s husitskou tematikou od českých umelcov (Václav Brožík, Alfons Mucha, Jaroslav Čermák, Julius Mařák, Luděk Marold, Mikoláš Aleš, František Ženíšek), autor nachádza jasný vplyv Palackého obrazov minulosti. Odlišnú alternatívu nachádza najmä v dielach Alfonsa Muchu, ktorý podľa neho ako jediný nereprodukoval Palackého rozprávanie, ale ponúkal odlišný príbeh národnej minulosti.

Zmysel Činátlovej rozsiahlej analýzy sa jasnejšie prejavil v druhej časti knihy pod názvom Kontext. Autor v nej podľa vlastných slov „prihliadne k širšiemu rámcu, k akémusi gravitačnému poľu Palackého Dějín“ (s. 28). Priestor v nej je výlučne prenechaný sledovaniu kontinuity diskurzívneho rámca Palackého konštrukcie národných dejín v českom kultúrnom prostredí.

V kapitole Historická imaginace na základe pojmov a záverov naratologickej analýzy z prvej časti knihy sleduje Činátl vzájomný vzťah medzi umeleckými reprezentáciami s Palackého textom. Kvôli tomuto cieľu sa zameriaval výhradne na husitskú tématiku, v ktorej sa najzreteľnejšie „koncentrujú kľúčové figuratívne stratégie“ národnej minulosti. Na príklade šiestich žánrovo rôznych českých a nemeckých literárnych diel (román, poviedka, báseň) z druhej polovice 19. storočia demonštruje ich úzku previazanosť s Palackého textom. Vo väčšine literárnych diel nachádza v rozličnej podobe závislosť od Palackého vzoru a len fiktívne rozširuje už známe scény. Činátl nenachádza rozdiel ani v historiografickom diele historika V. V. Tomeka, ktorému sa napriek odlišnému faktografického charakteru nepodarilo odpútať a spochybniť zakladajúci rámec Palackého diela.

Oba žánre popri iných umeleckých reprezentáciach (maľba, architektúra, divadlo) umožňovali širokej českej verejnosti zúšastňovať sa na rovnakých predstavách o vlastnej minulosti. Tieto predstavy mali nadobudnúť masovosť až filmovou adaptáciou husitskej revolučnej trilógie (Mistr Ján, Pochodeň, Proti všem). Činátl v nej rovnako nachádza Jiráskovu zliteralizovanú verziu Palackého a ním ovplyvnené historické maľby z konca 19. storočia.

V poslednej kapitole Dějiny a ideologie Činátl zdôvodnil Palackého podiel na konštituovaní politického diskurzu moderného českého národa. Vychádza pritom z tvrdenia, podľa ktorého považuje Palackého za pôvodcu prvého českého politického programu. Ním konštruovaná naratívna konfigurácia Dějín postavená na historickom základe mala ovplyvniť charakter českej politickej ideológie a rétoriky. Východiskom tejto kapitoly predstavovalo hľadanie vzájomných paralel na základe analýzy politických textov samotného Palackého, jeho pokračovateľa Masaryka a komunistického ideológa Nejedlého.

V závere autor konštatoval, že úspešnosť Palackého diela sa nespája s originálnosťou jeho reprezentácie minulosti, ale že v porovnaní so svojími predchodcami dokázal Palacký jednotlivé obrazy minulosti spojiť do vyššieho celku a dať im vyšší zmysel (s. 306). Dějiny sa tak mali stať podľa autora zrkadlom, v ktorom národ spoznal sám seba a rozpamätal sa na to, kým je a kým má byť, respektíve vytvoril si tak predstavu o sebe samom. Neplnil tým len funkciu obrazu minulosti, ale bol aj programom pre budúcnosť (s. 305). Vytvoril veľký príbeh národných dejín, v ktorom vystupujú ako hlavné postavy abstraktné entity národa, ľudu a vlasti, s ktorými je čitateľ schopný participovať a cíti sa byť ich prirodzenou súčasťou.

Napriek tomu, že autor predkladá čitateľovi náročný odborný text, preplnený kombináciou rôznych teórií, dokáže zaujať svojim zaujímavým prístupom a celkovým výsledkom je pútavé čítanie.

Bc. Daniel Ďuriš
študent 5. ročníka odboru história (magisterský stupeň)
Katedra Histórie
Fakulta humanitných vied UMB v Banskej Bystrici
Tajovského 40
974 01 Banská Bystrica