Majte sa na pozore pred partnerom, kňazom, ale najmä sami pred sebou


KAŠČÁKOVÁ, S.: Majte sa na pozore pred partnerom, kňazom, ale najmä sami pred sebou. In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 4.


Petra Dvořáková: Sítě. Příběhy (ne)sebevědomí. Brno: Host 2016. 320 s.

kascakova_obalka„Vše, co se nám stává, je pouze ozvěnou toho, kdo jsme (J. Gebser)“ (s. 137). Zrejme nie je práve najsprávnejším prístupom recenzenta napísať hneď na úvod, že kniha Petry Dvořákovej (1977) je výborná, a jednako, nedá mi takto nezačať. Petra Dvořáková je presvedčivá od prvého písmena po posledné. Jej kniha Sítě si ma okamžite chytila ako čitateľku na svoju stranu.

Dvořáková sa venuje, ako na to upozorňuje aj nenápadný podtitul knihy, príbehom, ktoré nazvala Příběhy (ne)sebevědomí. V knihe umiestnila tri prózy a v každej z nich vystupuje jedna žena (Kristýna, Karolína a Naďa) so svojou cestou a vlastným príbehom. Každý príbeh vypovedá o tom, ako nízke sebavedomie ovplyvňuje náš život.

Kým prejdem k textu celkom na dotyk, je potrebné autorku predstaviť. Spisovateľka a scenáristka sa dostala do povedomia čitateľskej verejnosti už svojím debutom Proměněné sny. Ide o knihu rozhovorov o viere, za ktorú získala v roku 2007 v kategórii publicistika cenu Magnesia Litera. V knihe vedie rozhovory s desiatimi osobami, ktoré spája viera v kresťanského Boha. Ich životy sa odohrávajú v oficiálnom katolíckom prostredí a vypovedajú o obyčajnej ľudskej snahe poznávať vlastnú životnú cestu a poslanie. Z jednotlivých rozhovorov je zrejmé, že títo ľudia, ktorí nie sú žiadnymi celebritami (rozvedená žena, ženatý muž, kňaz, bývalý kňaz, bývalá rehoľná sestra a i.), hľadajú a strácajú vieru, bojujú proti nej, ale zároveň aj o ňu. Ich vnútorné drámy a komplikovaný vzťah k Bohu a katolíckej cirkvi zobrazila Dvořáková s naliehavosťou, v ktorej sa tradičné kresťanské pojmy ocitli v aktuálnych podmienkach a snažia sa nájsť svoje nové, pravé mená.

Až po vyjdení knihy a udelení ceny sa autorka priznala, že jeden z rozhovorov viedla sama so sebou. Dozvedáme sa tak, že sama Dvořáková bola v kláštore, kláštor opustila a vydala sa. V jej druhej knihe Já jsem hlad – příběh o zápasu s mentální anorexií, hledání, cestě a návratu k ženské duši (2013) si o jej osobnom príbehu prečítame ešte viac a dozvieme sa aj o jej boji s anorexiou, ktorou dlho trpela. Ako vydatá mala milostný vzťah s kňazom, ktorý však prerušila, keď zistila, že jej milenec má vzťah aj s inou vydatou ženou. Bez toho, aby som chcela parazitovať na týchto mediálne príťažlivých kontroverzných témach, je potrebné tieto fakty spomenúť, lebo životná cesta autorky je v jej tvorbe neodškriepiteľne prítomná a stopa jej vlastného sebaodhalenia je až zarážajúco úprimná. V roku 2013 vydala svoju prvú knihu pre deti Julie mezi slovy a získala za ňu ocenenie Zlatá stuha. V roku 2015 vydala ďalšiu knihu pre deti Flouk a Líla. Píše rozhlasové rozprávky a scenáre k programom pre deti a mládež.

Recenzovaná, Dvořákovej najnovšia kniha Sítě je o pasciach, ktoré chytajú, väznia a ubližujú. Sieť je obrazom a zároveň dôsledkom chýbajúceho sebavedomia hlavných protagonistiek, no jeho deficit sa často týka aj vedľajších protagonistov, tých zdanlivo len dotvárajúcich priestor príbehu. Dvořáková v knihe varuje: majte sa na pozore pred partnerom, kňazom, psychopatom, priateľom, rodičom, ale najmä sami pred sebou. „Jste ohroženi jen do té míry, do jaké sami sobě nevěříte. Kde je nízke sebevědomí, tam stojí nablízku i manipulátor. A hledá, jak by vás využil ve svůj prospěch.“ (prebal). Autorka ponúka chirurgicky presné obrazy situácií, v ktorých sa rozozvučia dialógy ľudí tak veľmi podobných nám. V knihe nejde o ľútostivé ženské sebaodhaľovanie, kontraproduktívne vracanie sa do minulosti či nekonečné pitvanie sa v psychike postáv. Dvořáková svieti do reality akoby reflektorom, ktorého svetlo je neľútostné tak, ako často býva neľútostná aj realita.

Kristýna z prvého príbehu žije s novým priateľom len pár mesiacov. Je iný, ako bol jej bývalý muž. Je to pozorný, finančne zabezpečený krásny chlap so sebavedomým a elegantným vystupovaním. Muž vidí, že Kristýna si málo verí a navrhne jej psychoterapiu, ktorá má skvalitniť jej vklad do ich partnerského vzťahu. Dvořáková využíva v príbehu rozprávanie dvoch postáv, vnútorné monológy Kristýny a psychoterapeuta. V texte sa objavujú aj ďalšie hlasy, schované iba v Kristýninej hlave a vytvárajú obraz vnútorných protirečení človeka, jeho váhaní a najintímnejších myšlienok. Lekár-muž sa na Kristýnu pozerá, všíma si prameň vlasov, ktorý jej padá do tváre, alebo sleduje, ako si napráva okraj sukne. Cez sledovanie reči tela z odstupu necháva Dvořáková čitateľovi možnosť vlastnej interpretácie obrazov. Psychoterapeut býva po sedeniach s Kristýnou unavený, vedomý si faktu, že dnes jej veľmi nepomohol, nedokázal jej vrátiť do tváre „to okouzlujíci zaujetí“ (s. 70). Lekár je v ostrom kontraste s Kristyniným priateľom. Dôležité je spomenúť, že Dvořáková sa nevyhla ani opisu erotických scén, aj keď ich v skutočnosti viac-menej len jemne naznačuje. Väčší priestor vyhradila len jednej intímnej scéne, ale neťaží z nej prvoplánovo jej lukratívnosť. Opis vášnivého styku, napriek tomu, že je potrebný pre vierohodné vykreslenie príbehu ženy ako celku, aby bol príbeh úplný a bez cenzúry, obchádzania a alibizmu, je opisom vášnivým, takmer trojstranovým.

Formálna stránka prózy je popretkávaná prepismi SMS správ a krátkymi odporúčaniami, ako sa zachovať v situácii, ktorá v knihe patrí Kristýne, ale mohla by byť pokojne aj naša. Odporúčania majú rázny tón, aj keď je ich jazyk metaforický. Vyvolávajú otázky a stupňujú napätie: „Vy vyprávíte. Vy modelujete svůj příběh. Nepodceňte to, že se děje něco podstatného. Přeblikáváte světla na scéně. Díváte se na svůj svět s různých úhlů pohledu. Sledujte síť. Zkuste mezi záblesky lamp zachytit, kde právě je. A kde stojíte vy.“ (s. 59).

V druhom príbehu obklopujú hlavnú hrdinku Karolínu traja muži: manžel, starý kňaz – otec Ambrož a Vojtěch, muž-kňaz v stredných rokoch. Text sa v prevažnej miere skladá z e-mailovej komunikácie Karolíny a otca Ambroža. Karolína je znova tehotná a sama sebe nápadne pripomína vlastnú matku, na ktorej nenávidela presne to isté – večné tehotenstvo. Skúša sa vymaniť z vplyvu fanaticky veriaceho muža, ktorý odmieta antikoncepciu, a preto začne komunikovať s kňazom Ambrožom. S každým ďalším e-mailom sa stupňuje čitateľská zvedavosť, lebo súkromná pošta len postupne odkrýva obsah príbehu. Vždy na začiatku e-mailu je uvedený čas jeho odoslania a čitateľ sa môže zorientovať v intenzite, vo frekvencii písania. Vzniká priestor, aby si sám vytvoril názor na to, ako rýchlo mal/nemal kto z dvoch pisateľov odpovedať a moment záznamu času odoslania môže prezrádzať aj narastajúce strácanie dôvery medzi Karolínou a otcom Ambrožom. V tejto próze znova nájdeme krátke odporúčania, sú skôr informačné a metaforickosť tu autorka už nevyužila. Informujú o tom, ako sa správa človek, ktorý prežije náboženskú konverziu: „Připravte se na to, že jakkoliv jste své dosavadní partnerské soužití považovali za šťastné a kvalitní, jakmile váš protějšek prožije obrácení k víře, začne svůj, a tedy i váš život rozdělovat na dobu před obrácením a po něm. Bude přehodnocovat svoji minulost a na své obrácení k víře bude nahlížet jako na bod, kdy se stal lepším, kvalitnějším a opravdovějším člověkem.“ (s. 184). Ďalší kňaz, Vojtěch, zohráva v próze celkom inú úlohu a Karolíne jeho prítomnosť vo farnosti len všetko viac komplikuje, napriek tomu však túži hrdinka po uzdravení, úniku z vnútorného väzenia.

Pre tretiu ženskú postavu, Naďu, je telo najväčšou zbraňou aj životnou témou. A niekde v týchto miestach sa dá nahmatať aj sieť, ktorá je už rozprestretá a chvíľami sa nad ňou pevne sťahuje. Chce väčšie prsia, aby mohla mať moc nad svojím životom. Napriek tomu, že sa ako zdravotná sestra stretla s obrovským utrpením a smrťou, bez rozpakov priznáva, že zmysel má pre ňu iba táto plastická operácia. Nechce ustúpiť. Ale komu? Nevidí nič iné, len túžbu ovládnuť a zmeniť svoj život k lepšiemu týmto jediným spôsobom. Pre splnenie svojho cieľa je schopná urobiť veľmi veľa, aj keby nešlo o práve najmorálnejšie kroky. Autorka sa na nízke sebavedomie Nadě napája cez jej túžbu po moci, keď ako zdravotná sestra v nemocniciach pri pacientoch cíti, že ona je tá, ktorá môže rozhodnúť o ich stave, o tom, či im podá lieky včas, či bude dobrá alebo zlá. Má nad nimi moc, ale zároveň sa stále utvrdzuje vo svojom presvedčení: „Cizí bezmoc mě utvrzuje v tom, že musím dokonale ovládnout svůj život. A neriskovat vůbec nic. Žádnej stav bezmoci. Nenadbíhat mu.“ (s. 293). Naďa smeruje ďalej, nestačí jej len moc nad pacientom: „Stojím o pohledy. O muže, který budu dráždit a pak je odkopnu. (…) Tohle je ta pravá zábava. Výjimečnost. (…) Problém moci je ten, že chcete pořád víc.“ (s. 311). Aj keď je príbeh podkutý medicínskymi reáliami, ktoré sú Dvořákovej blízke (sama absolvovala strednú zdravotnú školu a jej dieťa prekonalo leukémiu), predsa v texte zostáva pocit, že problém malých/veľkých pŕs je len ilustráciou na odhalenie ďalšej podoby ľudského (ne)sebavedomia, ktoré sa v čitateľskej recepcii môže rozvinúť do mnohých iných, jemu blízkych a dotýkajúcich sa podôb na základe vlastných životných pocitov a skúseností.

Dvořáková nezneužíva literárny text na osobné vybavovanie si účtov so svojím vnútorným svetom, so svojimi partnermi a ranami, aj keď sa chtiac-nechtiac odrážajú v ranách, ktoré utŕžili hrdinky jej próz. Nie je ani chronickým sťažovateľom sa na cirkev a nehľadá v nej vinníka, vie sa dopracovať k vnútornej slobode. Vždy obracia pozornosť do vnútra, aj keď ukazuje prstom na mnohé veci vonku. Sila jej rozprávania je v trpezlivosti záznamu a v jeho schopnosti vypovedať. Rozprávanie sa nezužuje iba na zvládnutie spisovateľsko-publicistického remesla, ktorým si už autorka českú odbornú literárnu verejnosť získala, ale rukopis je bravúrny aj na miestach, kde Dvořáková dokáže byť poetická. Prozaička má moc pracovať so slovom tak, že vie zastaviť prúdenie vzduchu a ten sa stáva nedýchateľným, až kým to ona sama nebude chcieť zmeniť. Myšlienku, ktorú vyslovil na adresu Kristýny jej psychoterapeut, by som ja na tomto mieste priradila jej: „Energie, se kterou nyní vyprávěla, byla okouzlující.“ (s. 57).

Mgr. Silvia Kaščáková, PhD.
Katedra predškolskej a elementárnej pedagogiky PF KU
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
kascakova@gmail.com

 

 

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *