Láska k sebe

Heinz-Peter Röhr: Cesty z úzkosti a deprese. O štěstí lásky k sobě samému. Praha: Portál, 2012, 166 s.

recenzia-sabova 2012-2Nemecký psychoterapeut Heinz-Peter Röhr sa vo svojej novej knihe venuje otázkam šťastia a zdravej lásky k sebe. Ako je to už v jeho knihách zvykom, približuje aj teraz tému na pozadí rozprávky. Celú problematiku sebalásky a životného šťastia vysvetľuje prostredníctvom príbehu bratov Grimmovcov „Diabol s tromi zlatými vlasmi“, ktorý je u nás známejší v českom variante „Tri zlaté vlasy Deda Vševeda“. Rozprávky v psychoterapii pomáhajú pochopiť a spracovať centrálne konflikty. Celá rozprávka môže byť vnímaná ako život človeka a jej jednotlivé scény a osoby ako určité aspekty osobnosti.

Autor začína poukazom na to, že na začiatku života sa človek nachádza akoby v raji. Počas prenatálneho vývinu sú jeho potreby automaticky uspokojované a dieťa žije v blaženom stave. Po narodení pokračuje uspokojovanie jeho potrieb matkou a často pretrváva stav spokojnosti. Deti dokážu zrejme najzreteľnejšie prežívať šťastie a spontánnu radosť. Dospelí veľakrát deťom túto samozrejmú radosť závidia a sami ju postrádajú. Šťastný stav dieťaťa je výsledkom atmosféry bezpečia, ktorú prežíva, ak je bezvýhradne akceptované rodičmi. Rozprávka poukazuje na tento stav slovami, že sa narodilo dieťa „so šťastnou kožou“.

Šťastie tohto dieťaťa je však ohrozené tým, že „rodičia ho predajú zlému kráľovi“. Deti môžu byť pripravené o šťastné detstvo už v ranom štádiu svojho vývinu. Autor poukazuje na výchovu s dôrazom na výkon a pravidlá, ktorá je podobná „zlému kráľovi“, tá vytvára v dieťati panovnícku inštanciu. Takéto deti sú často poslušné, snažia sa plniť všetko, čo od nich rodičia očakávajú a trpia perfekcionizmom. V dospelosti v nich môže prebiehať boj medzi ich vlastnými impulzmi a totalitnou inštanciou vyžadujúcou spĺňanie očakávaní a nárokov iných.

Postavy lúpežníkov v rozprávke poukazujú na obdobie puberty a nutnosť zdravého odporu voči rodičom. Človek sa v tomto období učí žiť podľa vlastných presvedčení a potrebuje sa vymedziť voči názorom rodičov. Ide o prirodzený proces nutný k dosiahnutiu zdravej autonómie.

Požiadavka kráľa, aby šiel chlapec do pekla a priniesol tri zlaté vlasy diabla, predstavuje putovanie, ktoré musí podniknúť každý človek na ceste k dospelosti. Je to cesta vyrovnania sa s vlastnými tienistými stránkami a prekonávania prekážok, ktorých zdolaním človek dozrieva. V „pekle“ sa človek stretáva so všetkým, čo vytesnil, čomu v sebe nedovoľuje žiť. Vytesnené obsahy žijú ďalej a ovplyvňujú prítomnosť. Často ide o skutočnosti, ktoré sa nezhodujú s ideálnou predstavou seba a preto ich potláčame. Sú to súčasti, ktoré potrebujeme k úplnosti osobnosti. Ak ich človek odmieta, môžu sa hlásiť o slovo prostredníctvom symptómov, ako sú napr. úzkosti a depresie. Cestou nie je utekať od svojich tienistých stránok a odmietať ich, ale dotknúť sa ich a akceptovať ich ako súčasť seba.

Autor sa zaoberá v celej knihe tromi obrazmi: „žaby, ktorá bráni prúdeniu vody v studni“, „prievozníka, ktorý uviazol v bludnom kruhu“ a „myši, ktorá nahlodáva korene stromu“. Prostredníctvom týchto hlavných symbolov približuje problematiku lásky k sebe. „Žabu“ vníma ako symbol nedostatku sebalásky. Malé dieťa potrebuje cítiť lásku rodičov, aby dokázalo mať rado seba. Počiatkom tejto sebalásky je zrkadlenie matkou – to, že dieťa vidí, ako žiaria matkine oči, keď sa naň díva. Na základe lásky rodičov môže dieťa vnímať seba ako dobré, žiaduce a hodnotné. Dôsledkom nedostatku lásky k sebe môžu byť aj choroby a oslabený imunitný systém.

Objavenie „žaby“ vo vlastnom živote môže mať podobu negatívnych posolstiev od rodičov: „Si nežiaduci.“ „Si pre mňa príťažou.“ „Si tu len preto, aby mne bolo lepšie“, atď. Človek sa potrebuje z tohto negatívneho vplyvu rodičov oslobodiť a namiesto starých posolstiev sa riadiť novými životnými heslami. Žaba môže mať podobu emocionálneho či sexuálneho zneužívania, s dôsledkami ktorých sa potrebuje človek vyrovnať. Pomocou môže byť práca s vnútorným ublíženým dieťaťom a prevzatie zodpovednosti za svoj život. Autor sa zaoberá rôznymi formami emocionálneho zneužívania, ako sú: dieťa ako náhrada partnera, rozmaznávanie, symbióza matky s dcérou, otca so synom, ktorých dôsledkom je neschopnosť separácie od rodičov. Prostredníctvom kontaktu s vnútorným dieťaťom je možné prežiť svoj smútok, sklamanie a pripraviť cestu pre zmierenie s rodičmi a so sebou. Človek sa môže od rodičov s láskou odpútať a žiť svoj vlastný život.

Myš je symbolom strachu a úzkosti. Malé dieťa vníma rodičov ako najmocnejšie autority, ktoré majú moc mu dať alebo odoprieť lásku. Trestanie a odopieranie lásky môže spôsobiť silné úzkosti. V prípade príliš prísnej výchovy a požiadaviek výkonov neadekvátnych veku dieťaťa sa v ňom môže rozvíjať strach z autority, z vlastnej nedostatočnosti a z odmietnutia. Chyby sú vnímané ako prehry, ktorých následkom je sebaponižovanie.

Myš reprezentujúca úzkosť môže mať rôznu formu: pri fóbiách môže ísť o „presunutie úzkosti na určitý objekt alebo situáciu“. V prípade strachu z budúcnosti je zdrojom úzkosti fantázia, nutkavé myšlienky či katastrofické scenáre. Človeka môže trápiť vnútorná neistota a pochybnosti o sebe, ktorých príčinou môže byť aj prílišná starostlivosť rodičov brániaca v samostatnom živote s posolstvami: „Sám to nezvládneš.“ „Bez nás nič nedokážeš“, atď. Autor zdôrazňuje potrebu uvedomiť si vlastné úzkosti a vysporiadať sa s nimi. Pomocou sú relaxácie, práca s bezpečným miestom a konfrontácia. Zaoberá sa aj tzv. životným scenárom, ktorého cieľom je odhaliť, aká „myš hlodá v koreňoch nášho životného šťastia“.

V obraze prievozníka vidí autor človeka, ktorý sa točí v bludnom kruhu – robí, čo nechce robiť, nedokáže „odovzdať veslo iným“. Ide o človeka, ktorý má problém vzdať sa niečoho, lipne na určitej veci, činnosti či človeku. Poukazuje na tomto príklade na problematiku závislostí na drogách, alkohole, ale aj na workoholizmus, nutkanie upratovať, nakupovať, chatovať atď. Človek sa potrebuje v živote naučiť opúšťať to, čo ho robí neslobodným.

Autor ponúka model „dramatického trojuholníka“, ktorý pozostáva z „pohonu“, „symptómu“ a „brzdy“. Pohon predstavujú požiadavky na výkon a očakávania rodičov: „Rob mi radosť!“ „Nech z teba niečo je“, atď. Brzdou sú negatívne posolstvá z detstva: „Neexistuj!“„Nebuď sám sebou!“ „Vzdaj sa emócií!“ „Nemysli!“ Symptómy vznikajú ako dôsledok života, v ktorom je človek silne hnaný tendenciou podať výkony a zároveň má vnútorné brzdy, ktoré bránia v pohybe vpred.

V knihe nájdeme aj tému zmyslu života a ponuku mystického prístupu k problému sebalásky. Autor nazýva tento prístup „cestou porozumenia a rozšírenia vedomia“, ktorá prispieva k celistvosti človeka. Ponúka cvičenie na zbavenie sa identifikácie s problémom a utrpením. Zdôrazňuje pozíciu „vnútorného svedka“, pozorovateľa diania. Kladie dôraz na kontakt s vnútornou hĺbkou človeka, z ktorej môžeme čerpať.

Ukončím túto recenziu vetou z knihy: „Aké by to bolo, ak by sme dokázali sami so sebou zaobchádzať tak, ako s človekom, ktorého milujeme?“

Mgr. Tatiana Sabová
psychologička a psychoterapeutka
Zitako, s.r.o., Neštátna psychologická ambulancia, Banská Bystrica