Jašo Mazur

Isaac Bashevis Singer: Kejklíř z Lublinu. Praha: Argo, 2001, 189 s.

07_1_12_recenzie_micko_singerPo úspešných odozvách verejnosti i odbornej kritiky na jeho predchádzajúce románySatan in Goray (1935), The Family Maskat (1950), The Manor (1953-4) a The Estate(1953-4), vydáva v roku 1959 v jidiš a o rok neskoršie aj v anglickom jazyku I. B. Singer svoj ďalší román The Magician of Lublin, v českom preklade Kejklíř z Lublinu.

Český a slovenský čitateľ sa mohol prvýkrát s týmto dielkom oboznámiť v roku 1993, v kvalitnom preklade Lucie Luckej vo vydavateľstve Mladá Fronta a v roku 2001 vo vydavateľstve Argo.

Tento príbeh detailne vypovedá o živote komedianta Jaša Mazura, veľmi pozoruhodného človeka, ktorého životným údelom je prežívanie slobody v pravom zmysle slova. Jašo je stelesnením nefalšovanej fyzickej slobody, prejavujúcej sa voľným pohybom z miesta na miesto a od milenky k milenke, pričom nereflektuje a odbúrava všetky obmedzenia, ktoré mu osud či societa postaví do cesty.

Pozornému čitateľovi neunikne aj značná nezávislosť vo sfére vnútorného života. Jašo Mazur vníma veľmi citlivo existenciu niekoľkých svetov, s ktorými sa pravidelne, mnohokrát za deň, dostáva do vzájomnej interakcie. Z existencie týchto svetov pramenia aj pnutia v jeho vnútri.

Singerovi sa podarilo sprostredkovať nielen psychologický rozbor vnútra citlivého muža, ale aj základné spoločenské rozpory a pohyby v poľskej spoločnosti na konci 19. storočia. Konflikty sa týkajú predovšetkým spolužitia židovskej menšiny a majoritného obyvateľstva, ale aj rozdielnych spôsobov života medzi židovskými chasidmi, prevažujúcimi predovšetkým na území južného Poľska a Haliče a litovskými Židmi, tzv. Mitnagim , ktorí presadzovali skôr rabínsku racionalistickú tradíciu Talmudu a tým sa dostávali do opozície s prevažne mysticky orientovanými kabalistickými chasidmi.

Pre tých, ktorí milujú atmosféru židovského „stetlu“ plného chasidských cadikov a „pokorných“ židovských paničiek, či nepokojných židovských detí s dlhými pejzami, ktorí v uliciach zápasia s gójskymi rovesníkmi, je tento román hotovým „eldorádom“.

Ďalším Singerovým špecifikom je majstrovské prepracovanie postáv. Komediant, artista a eskamotér Jašo Mazur sa snaží byť nezávislý, sebestačný a robiť len to, čo je nevyhnutné k dosiahnutiu osobného šťastia. V tejto činnosti sa mu prenáramne darí. Milovaná manželka Ester je do neho aj po dvadsiatich rokoch spoločného života ešte stále „zbláznená“ a tak mu umožní, aby sa s hovoriacim havranom, škriekajúcim papagájom a cvičenou opicou túlal po vidieckych jarmokoch a predvádzal svoje artistické umenie. Sama je totiž krajčírka a vo svojom krajčírskom salóne zamestnáva niekoľko žien. Finančne je sebestačná a tak nie je odkázaná na mužove peniaze a to je ten najdôležitejší dôvod, prečo manželovi dovolí komediantský život.

Mazurova asistentka Magda, ktorá by kľudne mohla byť mužom, vzhľadom na nedostatok ženských proporcií, miluje Jašeka oddanou láskou a s radosťou mu spríjemňuje ich spoločné chvíle počas predstavení. Jaškovi to vyhovuje (komu by to nevyhovovalo?) a tak jej prisľúbi, že si ju raz vezme. Na tejto postave autor demonštruje úpadok poľskej šľachty, akú vídaval v časoch svojho detstva. Magda je totiž potomok starého šľachtického rodu, ktorý po mnoho generácií žil v luxuse a prepychu. Ona je nútená fungovať v drevenej chatrči na okraji mesta a byť odkázaná iba na príjem z cirkusovej akrobacie.

Ženou číslo tri v Jaškovom „háreme“ je Zetka, manželka nezvestného zlodeja (ktorý záhadne zmizol). Jašek jej sľúbil, že spolu odídu do Varšavy, kde Jaška čaká „prvoligový“ angažmán. Fenomenálny „samec“ Mazur stíha medzi jednotlivými predstaveniami „obšťastňovať“ obe ženy súčasne, pričom o sebe navzájom nevedia.

Ktorú ženu Jašek naozaj miluje? Štvrtú – vdovu po nebohom profesorovi, Emily. Na rozdiel od predchádzajúcich troch sa do Emily vášnivo zamiloval a nedokáže sa od nej odpútať. Prisľúbi jej ich spoločný odchod do južného Talianska, kde by sa Emilyina dospievajúca dcéra mohla vyliečiť z choroby. V druhej tretine diela dochádza k ďalšej kuriozite: Mazur sa postupne zamilúva do Emilynej štrnásťročnej dcéry, pričom ju vníma ako „rezervu“.

Ako vidieť Mazur je nešťastným človekom. Na jednej strane čitateľ získava dojem, že je „požehnaným medzi ženami“, ale na druhej strane je to štyridsiatnik bez akýchkoľvek životných istôt. O všetky istoty počas svojho túlavého života prišiel. Bol vychovaný v rodine zbožného chasidského Žida, ktorému na smrteľnej posteli sľuboval, že svoju vieru nikdy neopustí. A čo sa stalo? Jašek nielen vyzerá, ale aj žije ako gój. Každý klasický chasid má trvalý domov a povolanie, ktoré ho živí, ale Jašek je potulný komediant, ktorý, ak nerátame občasné návraty k „milovanej“ Ester, žiadny domov nemá.

Ďalším Jašekovým problémom je jeho svetonázor. Nevie, čomu by veril. Dostáva sa do pozícií klasického deizmu, pričom nevylučuje vieru v duchov, špiritizmus a dybukov (diablov). V tejto Jašekovej črte azda možno rozpoznať autobiografické črty autora.

Aj pri značne opisnej úspornosti postáv sa Singerovi podarilo vytvoriť veľmi plastické, ľahko predstaviteľné ľudské figúry, ktoré si čitateľ rýchlo obľúbi a po niekoľkých stranách v ňom vznikne dojem, že sa s nimi dôverne pozná.

Celý príbeh má baladický charakter. Čitateľ cíti, že sa čosi prihodí, pretože s každou prečítanou stranou eskaluje aj napätie. Baladickosť celého príbehu je zámerná, pretože jeho dôsledkom bude morálny apel.

Hlavný hrdina sa dostáva do fázy, keď cíti, že ho život nebaví. Chce niečo zmeniť, ale nevie čo. Situácia sa mení niekoľko dní pred vrcholným vystúpením jeho kariéry vo varšavskom divadle, keď si v snahe o zabezpečenie príjemného života s Emily poláme nohu, rozíde sa s tromi „svojimi ženami“, zapríčiní Magdinu smrť, prenasleduje ho polícia a navráti sa k viere svojich otcov.
Pred záverom diela stojí epilóg, ktorý nezapadá do kontextu príbehu a je veľmi rušivý. Jašek sa dá na znak pokánia za svoj premárnený život zamurovať do cely na dvore svojho domu, kajá sa a modlí za svoju dušu. Výsledkom tejto činnosti je, že sa stáva veľkým cadikom, na príhovor ktorého sa dejú mnohé uzdravenia a zázraky.

Na rozdiel od iných Singerových diel, nesie tento román prívlastok moralistický. Možno je to trochu na škodu, pretože počas celého čítania môže mať čitateľ pocit, že je spolu s hlavným hrdinom akoby osudovo tlačený do pozitívne vyznievajúceho sveta, ktorý vôbec nevyznieva prirodzene a to na celé, inak kvalitne napísané, dielko s vynikajúcou atmosférou vrhá nálepku „fikcia“.

Z morálneho hľadiska však autor poukazuje na to, že ani duša najväčšieho hriešnika nemusí byť stratená a úprimnou ľútosťou a askézou sa z nej môže stať duša svätca.

Mgr. Janko Mičko 
5. ročník, odbor Filozofia
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava