František Drtikol – spiritualita legendy dejín „československej mystiky“

Vydavateľstvo Svět uvádza novú edičnú radu Učení Fráni Drtikola monografiou JanaLípu s príznačným názvom UčeníFráni Drtikola Od čakramů k nemyšlení. Samotný titul edície je veľavravný, keď naznačuje cieľ, ktorý si kladie:priblížiť spiritualitu legendy dejín „československej mystiky”. Svojímvydavateľským počinom takto pražský vydavateľ rozširuje portfólio publikáciívenovaných reflexii umeleckého a duchovného odkazu Františka Drtikola.

 

Dôraz na žitú spiritualitu charakterizuje novú edíciuviac ako čokoľvek iné. Na rozdiel od predchádzajúcich štúdií „o myslení anemyslení Fráni Drtikola”, Jan Lípa ponúka syntetický prehľad Drtikolovhoučenia. V piatich kapitolách pred čitateľom odkrýva „mapu” Drtikolovejspirituality nie ako súbor metód a techník, ale najmä ako spôsob života životnú odpoveď na otázku zmyslu. Existenciálna intencia autorasa zrkadlí v praxeologickom zameraní jeho práce, ktorá chce byť, a primárne ajje, prehľadom žitej spirituality Františka Drtikola.

 

Na druhej strane Lípova monografia nadväzuje na staršiepráce s obdobnou tematikou. Popri knihe Evžena Štekla Síla moudrosti (1992) a dvoch zväzkoch František Drtikol: Duchovní cesta (2005, 2009) je to knihaKarla Funka Mystik a učitel FrantišekDrtikol (1993), ako aj samizdaty Františka Heina Fráňa Drtikol Osobnost a dílo a Evžena Štekla Vzpomínkyna Velikého Arahata (prvá verzia 1977). 

 

Popri vlastnom skúsenostnom porozumení autor čerpá zodkazu tradície Drtikolovej „školy”, ktorá si uchovala svoju kontinuitu počasobdobia „reálneho socializmu” predovšetkým zásluhou Evžena Štekla. Ako jedinémuz priamych žiakov Františka Drtikola sa Šteklovi podarilo preniesť Drtikolovduchovný testament cez turbulentné obdobie totality do súčasnosti.Charizmatická osobnosť klasika fotografie predvojnovej a medzivojnovej éry alegendy dejín „československej mystiky” sa v ponovembrovom období napokondočkala zaslúženej pozornosti odbornej verejnosti.

 

František Drtikol (1883 1961) vstúpil do dejín nielen ako fotograf svetovéhoformátu, ale tiež ako mystik nadčasového významu. Po dlhé desaťročia bolneprehliadnuteľnou súčasťou duchovnej scény v Česku a na Slovensku (1910 1961). „Patriarcha českého buddhizmu” alebo tiež „veľkýarahat”, ako ho niekedy nazývajú, stál pri počiatkoch buddhizmu vČeskoslovensku (20. roky 20. storočia). Jeho preklady buddhistických textov znemčiny, ale predovšetkým jeho učiteľské pôsobenie významným spôsobomovplyvnili celú plejádu osobností predvojnovej (1. svetová vojna),medzivojnovej a povojnovej generácie (2. svetová vojna) spomeňme len Květoslava Minaříka, Bedřicha Hejhala, JáruKočího alebo Mílu a Eduarda Tomášových. Z Drtikolovho porozumenia buddhizmučerpal, medzi iným, filozof, undergroundový básnik a prozaik Zbyněk Fišer,alias Egon Bondy.

 

Až do svojej smrti v roku 1961 bol Drtikol významnouduchovnou autoritou, vyhľadávanou nielen pre svoj mimoriadny rozhľad, ale aj presvoju unikátnu spirituálnu „skúsenosť”, ľudskosť a autenticitu oslobodenú odštylizovanej pózy „majstra” a balastu „mysticizujúceho” pátosu. Drtikolovspôsob riešenia otázky zmyslu života „metódou introspekcie” (Evžen Štekl) zanechalv dejinách spirituality v Česku a na Slovensku hlbokú „stopu”.

 

Hoci Drtikolov duchovný odkaz sotva zasiahol religiozituv širokom spektre jej prejavov, nepochybne prenikol do samotného „srdca”religiozity, ktorým je spiritualita ako „skúsenostné jadro náboženstva” (PavelŘíčan). Ono „jadro religiozity” sa zároveň kde-tu ukazuje tiež ako „jadroosobnej identity” (Pavel Říčan). Z antropologického hľadiska sa pretospiritualita môže javiť ako zložka osobnosti, ktorá sa vytvára vnímanímPosvätna, rozvíja sa vo vzťahu k Posvätnu a rôznym spôsobom tento vzťahprejavuje (Zdeněk Vojtíšek). V kontakte s Posvätnom (sacrum, numinosum) vznikáposvätné, „stopa” Posvätna spätne odkazuje na Posvätno ako zdroj posvätného.Práve „stopa”, ktorú po sebe zanechal František Drtikol, poukazuje vnajvšeobecnejšom zmysle na posvätnú realitu, transcendujúcu a určujúcu ľudskúexistenciu.

 

Nejde teda prednostne o spiritualitu „skrotenú v cirkvácha náboženských spoločnostiach” (Ivan Štampach), aspoň nie v prípade Drtikola,ide skôr o spiritualitu menej formálne a inštitucionálne integrovanú, bytostneukotvenú v centre všetkého diania a prežívania.

 

Pre Drtikolovu spiritualitu platí, medzi iným, to, čo preosobnú spiritualitu v súčasnosti vo všeobecnosti: je sýtená z viacerýchzdrojov. Zdroje spirituality nie sú nutne viazané na jednu tradíciu, naopak,ukazuje sa, že sú možné viaceré pramene inšpirácie. Každá zo siedmich rovín osobnejspirituality, ako ich opisuje model spirituality Zdeňka Vojtíška, môže byťsýtená z iného primárneho prameňa, či už ide o jej doktrinálnu, rituálnu,hodnotovú, skúsenostnú, naratívnu, sociálnu alebo kultúrnu dimenziu. Drtikolpotvrdzuje, že „spiritualita jedného človeka sa môže napájať na rôznychrovinách z rôznych zdrojov” (Zdeněk Vojtíšek).

 

Spiritualita Františka Drtikola bola spočiatku napájanázo zdrojov kresťanskej mystiky a teozofie. Členom Teozofickej spoločnosti bolDrtikol zrejme do roku 1910. Neskôr, v druhej polovici 20. rokov 20. storočiaprevládli buddhistické pramene inšpirácie, prevažne buddhistický charakternadobudlo aj jeho verejné duchovné pôsobenie. Hoci svoje porozumenieskutočnosti a pojmový aparát Drtikol čerpal najmä z buddhizmu, neboli mu cudzieani kresťanské motívy, zvlášť pokiaľ ide o jeho výtvarnú tvorbu. Tematikaústredných mystérií kresťanskej spirituality paschálne mystérium a betlehemské mystérium figuruje v korpuse Drtikolových spisov a v kolekciizhruba 5000 Drtikolových obrazov.

 

Nezávislej osobnosti Drtikolovho formátu bol vlastnýintegrálny prístup k prameňom vlastnej spirituality. V zvnútornenej syntézeDrtikol spája prvky dvoch veľkých doktrinálnych tradícií buddhizmu theravády a mahajány, vadžrajánovú vetvu mahajánynevynímajúc. V mozaike jeho spirituality a náuky sa harmonicky snúbia Nágardžunovacesta múdrosti s Asangovou cestou súcitenia a Majtrípová netantrická jogaVeľkého symbolu (Mahámudra, Čhag-čhen) s tantrickou jogou šiestich dharm Náropu(Náro-čhödug).

 

Centrálnou ontologickou kategóriou učenia FrantiškaDrtikola, rovnako ako Nágardžunovej náuky „strednej cesty” (madhjáma-márga,skrátený tvar madhjámika), je „prázdnota” (šúnjatá). Všetky veci sú prázdne vdvojakom zmysle ontologicky, nakoľko sú bez nezávislejexistencie či substancie, a axiologicky, nakoľko sú bez určenia (Egon Bondy).Nesubstanciálne poňatie reality spájajú obe doktríny s učením o podmienenom čizávislom vznikaní (pratítjasamutpáda), ktoré vysvetľuje fenomenálne dianie nazáklade jeho podmienok. Nirvána, ako výsledok poznania ontologickej „prázdnoty”javového súcna, je v konečnom dôsledku neoddeliteľná od fenomenálneho diania(samsára): „forma je prázdnota a prázdnota je forma” (František Drtikol). Právetakúto „realizáciu” v zmysle Nágardžunovej „strednej cesty” ako jednoty nirványa samsáry mal Drtikol „dosiahnuť” niekedy v roku 1928 alebo 1929.

 

Stojac mimo pestrofarebného spektra tradičnej i netradičnejreligiozity svojej doby Drtikol si prešliapal vlastnú cestu bytostnej transformácieako syntézu viacerých zdrojov, spomedzi ktorých najväčšiu rolu zohralbuddhizmus. Túto cestu učil azda už v priestoroch svojho fotografickéhoateliéru vo Vodičkovej ulici v Prahe (1910 1935), neskôr v ústraní prenajatej vily na Spořilově, kdežil až do svojej smrti.

 

Vitalita Drtikolovho duchovného odkazu sa zračí v novomzáujme o jeho spiritualitu. Z iniciatívy vydavateľstva Svět, s prispením JiříhoHolby, Stanislava Doležala, Radany Lencovej a Zuzany Ondomišovej, alenajmä Jana Lípu sa súčasnému čitateľovi dostáva do rúk kniha, v ktorej jejautor opisuje na základe vlastných skúseností „celé Učenie Fráni Drtikola odpočiatočných krôčikov po posledný výdych” (Jan Lípa).

 

doc. PaedDr. Martin Dojčár, PhD.

Katedra pedagogických štúdií

Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity vTrnave

Priemyselná 4

918 43 Trnava

dojcar@gmail.com