Dilema (Je možné právo bez paradoxov?)


A. Sebaaplikácia verzus nekonečný regres1
Každá právna filozofia, ktorá by vysvetľovala, ako sa zákony môžu zákonne meniť, stojí pred dilemou. Právomoc meniť právne normy prináleží špeciálnej skupine právnych noriem, ktoré môžeme nazvať (nasledujúc Harta) zákony zmeny. Zákony zmeny povoľujú a štruktúrujú proces schvaľovania, pozmeňovania a zrušenia zákonov. Môžu zákony zmeny povoliť a štruktúrovať proces svojej vlastnej zmeny? Alebo uštipačnejšie: môžu oprávniť svoju vlastnú zmenu do podoby, ktorá je nekonzistentná s ich pôvodnou podobou? Môžu vykonať sebazmenu nezrušiteľne?Je to vyhrotená dilema. (1) Ak zákony zmeny nemôžu oprávniť svoju vlastnú zmenu, potom sú buď nezmeniteľné, alebo môžu byť zmenené len druhou skupinou takýchto zákonov, ktoré následne musia byť buď nezmeniteľné alebo zmeniteľné len treťou skupinou zákonov, a tak ďalej až do náhodného zastavenia alebo donekonečna. (2) Ale ak zákony zmeny môžu povoliť a štruktúrovať proces svojej vlastnej zmeny, potom musia povoľovať aj svoje vlastné obmedzenie a zrušenie. Na prvý pohľad však môžeme povedať aspoň to, že paradox sa viaže na každý zákon, ktorý oprávňuje obmedzenie alebo zánik svojej vlastnej moci. Lebo sa zdá, že takéto zákony by poskytli predpoklady pre prenos právomoci – pričom záver by odporoval prinajmenšom jednému predpokladu –, alebo pre konanie veľmi podobné konaniu všemocného bytia, ktoré obmedzuje svoju vlastnú moc konať.

A tak sa zdá, že si musíme vybrať medzi nezmeniteľnými zákonmi, nekonečným regresom alebo paradoxom. K tejto dileme, či trileme by sme mohli pridať revolúciu. Ale momentálne uvažujeme iba o zákonnej zmene práva. Mimozákonné metódy zmeny zákonov sú, samozrejme, vždy k dispozícií, hoci nie sú legálne a niekedy sú neefektívne. Napríklad revolúcia môže zrejme zmeniť zákon následníctva panovníkov, ale len zriedka môže zmeniť určité nepísané základné zákony. V každom prípade je tento výskum zasvätený spôsobom, ktorými môže systém vládnuci pomocou zákonov zmeniť všetky svoje časti zahrňujúc aj tie zákony, ktoré riadia zmenu. Takže pre náš zámer môžeme opomenúť revolúciu ako metódu legálnej zmeny.

Zo zvyšných možností – nezmeniteľné zákony, nekonečný regres a paradox – sú nezmeniteľné zákony tie najmenej neprijateľné logicky, i keď azda najneprijateľnejšie právne. Ale tak či onak hypotéza, že všetky právne normy sú skutočne nezmeniteľné, naráža na logické i právne problémy. Podobne túto hypotézu ohrozuje aj história práva, pretože to vyzerá tak, že zatiaľ všetky druhy zákonov zmeny boli zmenené; minimálne to platí pre ústavné pozmeňovacie doložky.

Problémom teda je vysvetliť, ako sa vlastne uskutočňujú legálne zmeny zákonov zmeny, a nie to, ako by nejaká hypotetická skupina zákonov starostlivo vytvorená pre daný účel mohla povoliť svoju vlastnú úpravu. Dánsky právnik a logik Alf Ross tvrdí, že zákony zmeny, alebo aspoň ústavné (najvyššie) zákony zmeny, nemôžu oprávňovať svoje vlastné pozmeňovanie bez paradoxu, a tým pádom vôbec nemôžu zákonne oprávniť svoje vlastné pozmeňovanie. Táto práca je fakticky rozšírenou odpoveďou Rossovi. Budem zastávať názor, že Rossov paradox nie je ľahké vyriešiť alebo eliminovať, možno ho však ľahko zakomponovať do práva. Pôsobivé vysvetlenie toho, ako sa právo môže vyrovnať s neodškriepiteľným rozporom, sa dá nájsť v právnej filozofii H. L. A. Harta. Hart rozpracoval teóriu práva, ktorá poskytuje užitočné pojmy a teoretické nástroje na boj s týmto problémom, on sám ich však na tento účel nepoužil.

Každý právny systém obsahuje zákony, ktoré povoľujú zmenu ostatných zákonov. Zmena sa môže uskutočniť pridaním nových zákonov alebo modifikáciou či zrušením existujúcich. (Budem používať termín „pozmeňovanie“, aby som obsiahol pridávanie, rušenie ako aj postupnú či hromadnú úpravu.) Niekedy sú zákony zmeny nevyslovené a odvoláva sa na ne, keď je to potrebné, spôsobom, ktorý pripomína vynájdenie niečoho nového, ale obyčajne sú explicitné. Musí existovať veľa zákonov zmeny, aby sa vysporiadali s mnohými typmi právnych noriem, ktoré musia byť v priebehu času zmenené – ústavné zákony, ustanovenia, pravidlá rozhodovania, zmluvy, vládne dohody, administratívne nariadenia, rokovací poriadok parlamentu, pravidlá súdneho konania a usvedčovania, vládne príkazy, princípy profesionálnej zodpovednosti, zásady rozumnosti, usvedčujúce právne domnienky, princípy nadradenosti a podradenosti právnych noriem, zásady interpretácie a tiež zmluvné pravidlá. Každá z týchto právnych noriem môže byť zmenená mocou, ktorá ju vytvorila, hoci táto moc môže byť ťažko identifikovateľná a obvykle musí byť viac obmedzená a lepšie nasmerovaná, keď je použitá na pozmenenie, než keď bola pôvodne použitá na ustanovenie práva. Väčšina z týchto typov právnych noriem môže byť tiež zmenená inou mocou ako napríklad zrušenie prostredníctvom súdneho preskúmania, reforma výkonu súdnej moci podľa spravodlivosti, prehodnotenie vyššou inštanciou na základe odvolania, justičná reinterpretácia, prehodnotenie vyššou inštanciou prostredníctvom neskoršieho uzákonenia, zákonné prednostné právo a dodatok k ústave.

V hierarchii zákonov, v ktorej niektoré sú nadradené nad ostatnými, nezmeniteľnosť zákonov nižšieho stupňa nikdy nie je reálnou možnosťou. Väčšina prípadového práva je podriadená zákonnému právu a toto právo stanovuje zákon zmeny pre prípadové právo. Aj keby prípadové právo neustanovilo žiadne zákony svojej vlastnej zmeny (pre zamietnutie a modifikáciu prípadového práva na základe neskorších prípadov), aj tak sa vždy dajú nájsť nejaké zákony zmeny vo vyšších vrstvách, hoci len v pozmeňovacej doložke (PD). Vskutku jednou z vymedzujúcich charakteristík zákona „vyššieho stupňa“ alebo zákona, ktorý je nadradený nad ostatnými zákonmi, je to, že tento zákon alebo zákon takéhoto typu môže upravovať a obmedzovať zákony, ktoré sú hierarchicky pod ním. Preto môžeme predpokladať, že v každom právnom systéme s hierarchiou zákonov platí, že zákony nižšieho stupňa vrátane zákonov zmeny nižšieho stupňa sú vždy zmeniteľné.

Seriózne pochybnosti sa však môžu objaviť vtedy, keď uvažujeme o zmeniteľnosti najvyššieho zákona zmeny. Najvyšší zákon zmeny tam, kde je jeden, môžeme nájsť tak, že sa pýtame, ktorý zákon zmeny môže meniť všetky ostatné zákony v systéme, či už priamo alebo nepriamo, a pritom sám nemôže byť zmenený žiadnym iným zákonom. V ústavných systémoch je najvyšším zákonom zmeny PD ústavy – zákon, ktorý povoľuje a štruktúruje proces zmeny ústavných zákonov. Žiadna menšia moc ho nemôže pozmeniť a on umožňuje pozmeňovanie všetkých ostatných. To okrem iného znamená, že ak PD nemôže oprávniť svoje vlastné pozmeňovanie, potom je právne nezmeniteľná a môže byť zmenená iba protizákonnými alebo mimozákonnými prostriedkami, ako je revolúcia.

Sebapozmenenie zákona zmeny, ktorý nie je najvyšší, môže, ale nemusí uniknúť zjavnému paradoxu sebapozmeňovania. Aby sme však udržali dilemu tak vyhrotenú, ako je to len možné, bude problém sebapozmeňovania, pokiaľ nie uvedené inak, obmedzený na problém sebapozmenenia najvyššieho a všemocného zákona zmeny. Z toho istého dôvodu budem brať do úvahy iba tie zmeny, ktoré učinia zmenený zákon nekonzistentným s jeho pôvodnou podobou. Či je dôležité, že toto nové nekonzistentné pozmenenie alebo sebaobmedzenie sú zrušiteľné alebo nezrušiteľné, bude nastolené v kapitolách 8 a 11.

B. Primárne a sekundárne zákony
Termín „zákon zmeny“ je vypožičaný od Harta 2 (93-94). Hart považuje právny systém za spojenie primárnych a sekundárnych zákonov. Primárne zákony ukladajú ľuďom ako povinnosť správať sa určitým spôsobom, či to chcú alebo nie (78-79). Vytvárajú záväzky (89, 91) a týkajú sa činov, správania a fyzického pohybu (79). V protiklade k tomu sekundárne zákony udeľujú právomoci a týkajú sa primárnych zákonov (79). Udeľujú verejnú moc, ako je moc vydávať zákony, a súkromnú moc, ako je moc uzatvárať zmluvy a zaobchádzať s majetkom podľa svojej vôle (79). Vytvárajú triedu úradníkov (a samé sú ňou vytvárané), ktorí vykonávajú verejnú moc (113). Títo úradníci teda tiež pomáhajú právnemu systému, ktorého sú súčasťou, a to tak, že mu povoľujú riešiť problémy – bez nezákonných alebo mimozákonných manipulácií –, ktoré vyvstávajú pri používaní primárnych zákonov.

Samotné primárne zákony napríklad neurčujú, kto, ak vôbec niekto, ich má schváliť, zaznamenať, vymáhať, interpretovať, posudzovať, aplikovať alebo upravovať, alebo akými procedúrami sa majú vykonať tieto úlohy. Primárne zákony môžu existovať v písanej alebo nepísanej forme, ale v žiadnom prípade o sebe nevyhlasujú, ktoré ich verzie sú smerodajné, čo treba urobiť v prípade konfliktu dvoch alebo viacerých primárnych zákonov, alebo ktoré konkrétne vyjadrenia či tradície sa majú považovať za primárne zákony tvoriace záväzky. Sekundárne zákony, ktoré stanovujú presvedčivé metódy na určenie toho, čo patrí k primárnym zákonom a ktoré primárne zákony sú nadradené nad ostatnými, sa nazývajú zákony rozpoznania (92-93). Zákony, ktoré povoľujú a štruktúrujú proces schvaľovania, upravovania a zrušenia primárnych zákonov, sa nazývajú zákony zmeny (93-94). A zákony, ktoré zmocňujú niektorých ľudí stanoviť smerodajné určenia výnimiek a porušení zákona, sa nazývajú zákony posúdenia (94-95). Tieto tri typy podľa Harta vyčerpávajú sféru sekundárnych zákonov.

Zákony rozpoznania vytvárajú systém z inak nejednotnej hromady zákonov (90, 91, 93, 106, 113, 118, 228n) a zamedzujú zoslabujúcej neurčitosti ohľadom toho, čo je právo, kedy sme k niečomu zaviazaní a kedy riskujeme sankcie (92). Stanovením zákonov priority, ak je to potrebné, vytvárajú hierarchiu zákonov aj zákony rozpoznania. Zákony zmeny umožňujú adaptáciu na meniace sa podmienky a zamedzujú všetkým neduhom statického právneho systému (93). Zákony posúdenia tým, že sústreďujú uvaľovanie sankcií, zamedzujú intenzívnemu a neefektívnemu rozptyľovaniu energie do svojpomoci (95, 221). Spoločnosti môžu fakticky existovať aj bez sekundárnych zákonov, ale práve z tohto dôvodu by boli primitívne (89). Vývoj sekundárnych zákonov je vskutku „pre spoločnosť takým dôležitým krokom dopredu ako vynález kolesa“ (41).

Zvláštnosť Hartovej teórie, ktorá hneď každého zarazí, spočíva v tom, že sekundárne zákony sa aplikujú iba na primárne zákony, a nie samy na seba alebo jedny na druhé. Veď predsa zákony rozpoznania musia byť z času na čas menené a posudzované, zákony zmeny rozpoznávané a posudzované, a zákony posúdenia rozpoznávané a menené. A bližšie k prítomnosti: zákony rozpoznania musia byť rozpoznávané, zákony zmeny menené a zákony posúdenia posudzované. Tu nás bude zaujímať výhradne sebaaplikácia zákonov zmeny, hoci možnosti paradoxu a rozporu v sebaaplikácii zákonov rozpoznania a posúdenia by nemali byť prehliadnuté. Pre žiadny z týchto troch typov sekundárnych zákonov Hart explicitne nepotvrdil ani nepoprel logickú alebo právnu možnosť sebaaplikácie. A preto ktorúkoľvek cestu si zvolíme, budeme dopĺňať Harta.

Dilemu môžeme čiastočne preformulovať v Hartovej terminológii. Ktoré zákony zmeny, ak vôbec nejaké, povoľujú a štruktúrujú proces zmeny existujúcich zákonov zmeny? A predovšetkým, ktorý zákon zmeny, ak vôbec nejaký, oprávňuje zmenu najvyššieho zákona zmeny do podoby nezlučiteľnej s jeho pôvodnou podobou? Existujúci najvyšší zákon zmeny je buď aplikovateľný sám na seba, alebo nie je. (1) Ak je aplikovateľný sám na seba, potom je zjavne v rozpore sám so sebou na spôsob sebaobmedzenia všemocného bytia. (2) Ak nie je aplikovateľný sám na seba, potom musí byť buď nezmeniteľný alebo zmeniteľný iba „terciárnymi“ zákonmi alebo mimoprávnymi prostriedkami.

Analogicky k Hartovmu rozlišovaniu medzi primárnymi a sekundárnymi zákonmi by niekto mohol postulovať zákony, ktoré sa aplikujú na sekundárne a nazvať ich terciárne, ďalej zákony, ktoré sa aplikujú na terciárne a nazvať ich kvartérne atď. Nezmeniteľnosť a revolúcia nie sú jedinými možnosťami pre toho, kto popiera sebaaplikáciu: je možné postulovať terciárny zákon zmeny, ktorý oprávňuje pozmeňovanie sekundárnych zákonov zmeny. V tejto vetve rozdvojenej cesty sa treba opýtať, či môže existovať terciárny zákon zmeny, ak ten sekundárny je, ex hypothesi, vlastne najvyšší. Terciárny zákon zmeny by každopádne dokonale kopíroval našu dilemu, pretože on sám by bol buď nezmeniteľný alebo zmeniteľný iba sebaaplikáciou, revolúciou alebo kvartérnym zákonom, a rovnako by to bolo s kvartérnym zákonom a tak ďalej až do náhodného zastavenia alebo donekonečna.

Z rôznych dôvodov možno niekoľko vetiev dilemy odstrániť. Ešte pred osekávaním sa však dilema (tetralema) rozpadá na štyri vetvy: Najvyššie sekundárne zákony zmeny sú buď (1) nezmeniteľné alebo zmeniteľné. Ak sú zmeniteľné, potom je to prostredníctvom (2) vyšších zákonov zmeny, (3) sebaaplikácie alebo (4) mimoprávnych prostriedkov, ako je revolúcia. Ak sú zmeniteľné vyššími zákonmi zmeny, potom tieto vyššie zákony kopírujú tetralemu na ich vlastnej úrovni a tak ďalej do nekonečna.

Dilemu môžeme zjednodušiť, ak eliminujeme dve možnosti. Po prvé, mali by sme eliminovať možnosť mimozákonnej alebo revolučnej zmeny zákonov zmeny, hoci už len preto, že chceme vysvetliť fenomén ich legálnej zmeny. Legálna zmena najvyšších a podradených zákonov zmeny sa totiž reálne vyskytuje. A hoci sa vyskytuje aj ich mimozákonná zmena, po jej výklade by sa nemalo siahať – a ani to nie je potrebné – so snahou zahrnúť v takomto výklade aj legálnu zmenu.

Po druhé, mali by sme eliminovať možnosť nezmeniteľnosti sekundárnych zákonov zmeny ako empiricky falošnú a otáznu. Dokonca aj najvyššie zákony zmeny sú legálne zmeniteľné, ako je zrejmé z histórie dodatkov k PD rôznych štátnych ústav v USA. Menej významné zákony zmeny sú zmeniteľné vyššími zákonmi zmeny a PD. Niekto by mohol tvrdiť, že existujúce (a zmeniteľné) PD sú iba sekundárnymi zákonmi zmeny a že existujú zákony zmeny na terciárnej alebo vyššej úrovni, ktoré sú naozaj nezmeniteľné. Takéto stanovisko zaujíma Alf Ross. My však vyšetrujeme skutočné PD, ktoré boli historicky často pozmeňované. Prinajmenšom tie sú zmeniteľné a my zatiaľ eliminujeme z dilemy len tvrdenie o ich nezmeniteľnosti. Alternatíva, ktorá bez toho, aby to vyslovila, potvrdzuje nezmeniteľnosť zákonov zmeny vyššej úrovne, je odmietnutím nezmeniteľnosti sekundárnych zákonov zachovaná a jej podstata bude preskúmaná.

Je dôležité poznamenať, že postulovať nezmeniteľné právne normy hocakého druhu znamená nastoliť otázku zmeniteľnosti zákonov zmeny. Pretože ak zákony zmeny môžu byť zmenené, potom nové zákony zmeny môžu zasiahnuť všetky zákony systému a „transmutovať“ „nezmeniteľné“ zákony. Preto Hartove nepodložené tvrdenia, že nejaké zákony môžu ležať mimo pozmeňovacej moci systému a že táto pozmeňovacia moc môže byť limitovaná (71, 72, 76, 103), musia byť chápané ako nešťastné obiter dicta 3,ktoré nastoľuje otázku na prešetrenie. Ani vtedy, keď sa chápu ako nepriame odmietnutie sebaaplikácie zákonov zmeny, ktorým aj sú, nie sú podopreté dôkazom či argumentáciou. Výrok o tom, že PD môže byť limitovaná bez toho, aby bola zrušená, budepreskúmaný v kapitole 9.

Z dilemy môžeme eliminovať možnosť, že zákony zmeny sú nezmeniteľné, jednoducho na základe toho, že niektoré najvyššie zákony zmeny či skutočné PD sú právne zmeniteľné. Nepotrebujeme si položiť otázku, či sú zmeniteľné všetky. Napriek tomu sa musíme eventuálne spýtať, či to nie je tak, že skutočné PD boli zmeniteľné len preto, že vlastne neboli najvyššími zákonmi.

Po eliminácii uvedených dvoch možností revolúcie a nezmeniteľnosti sa dilema dá formulovať už veľmi jednoducho. Sekundárne zákony povoľujúce zmenu primárnych buď povoľujú aj svoju vlastnú zmenu alebo nie. Ak povoľujú svoju vlastnú zmenu, potom sú aplikovateľné samé na seba a prima facieparadoxné. Ak nie, potom sú schopné zmeny len pomocou terciárnych zákonov, ktoré by následne mohli byť buď nezmeniteľné alebo zmeniteľné sebaaplikáciou alebo kvartérnymi zákonmia tak ďalej až do náhodného zastavenia alebo donekonečna.

C. Je právo konečné?
Azda by mala byť odstránená aj možnosť nekonečného regresu. Nekonečný regres je neprijateľný nie preto, že právne systémy obsahujú iba konečný počet zákonov, ale pretože žiadny zákonodarca alebo sudca sa neodvoláva na nekonečné množstvo zákonov, aby odôvodnil nejakú zmenu práva vrátane sebapozmeňovania. Čokoľvek je odôvodnené v práve, podobne ako hocikde inde, je odôvodnené konečným počtom zákonov alebo predpokladov. Možno tomu tak nie je, no v skutočnosti by sudcovia radšej vymýšľali zákony, aby odôvodnili svoje výnosy, alebo zdvojnásobili počet citovaných precedensov, aby zakryli fakt, že ich výnosy boli neodôvodnené, než by sa mali odvolávať na nekonečné množstvo zákonov.

Ronald Dworkin verí, pokiaľ ide oňho, že počet právnych noriem a zásad je nekonečný. Takisto Robert Birmingham. Hoci sa ich závery nepovažujú za dokázané, je ťažkosťou predpokladať bez argumentácie, ako to robí Kelsen, že „právny poriadok môže pozostávať iba z konečného počtu zákonov“. Dworkinova téza je založená na ťažkostiach individualizovania právnych noriem a zásad. Ak nás to vedie k postulovaniu nekonečného množstva zákonov, je to kvôli nespočetným medzerám a významovým odtieňom v každom právnom systéme. Birminghamova téza je založená na koncepcii zákona, podľa ktorého sa riešenie každého odlišného právneho problému stáva novým zákonom. Avšak ani Dworkin a Birmingham by nepripustili nekonečné množstvo duplikovaných zákonov, pričom každý z nich by bol identický s predchádzajúcimi až po jeho miesto v nekonečnom regrese.

Dworkinova-Birminghamova téza je dôležitá pri eliminácii jedného možného riešenia paradoxu sebapozmeňovania. Ak by sme mohli spočítať všetky možné zákony nejakou jednoznačnou metódou identifikovania, čo je a čo nie je možný zákon, potom by sme mohli povedať aj to, či sebapozmeňovanie patrí do tohto radu. Alebo keby sme mohli urobiť zoznam všetkých tých zákonov, s ktorými by naše teórie rady počítali ako s možnými, pričom by sa zaistilo vylúčenie (alebo zahrnutie) sebapozmeňovania, potom by sme mohli definovať univerzum možných zákonov ako vymenovaný rad. V práve to vyzerá absurdnejšie než v logike, kde sú takéto metódy niekedy užitočné. Nemusíme byť presvedčení o tom, že počet zákonov je skutočne nekonečný, aby sme zavrhli užitočnosť tejto metódy už z princípu; stačí, ak sme presvedčení o tom, že počet zákonov sa nedá spočítať ani iterovať buď preto, že zákony sa neustále menia, alebo preto, že nemôžu byť individualizované bez skomolení a sporov.

D. Paradox všemocnosti, holič a klamár
Jestvuje rozšírený názor, že paradox všemocnosti je paradoxom „typu holiča“. Dokazuje sa ním, že všemocnosť nemôže existovať tak, ako si ju naivne predstavujeme. Ak sa naivne domnievame, že nejaké božstvo môže urobiť hocičo a hocikedy, môže potom vytvoriť taký ťažký kameň, že ho nebude môcť zdvihnúť? Ak môže, potom nie je všemocné v naivnom zmysle (lebo je tu niečo, čo nedokáže zdvihnúť); a ak nemôže, potom nie je všemocné v naivnom zmysle (lebo je tu niečo, čo nedokáže vytvoriť). Prirodzeným riešením je odmietnuť existenciu božstva, ktoré by bolo všemocné v naivnom zmysle, teda s mocou urobiť hocičo a hocikedy.

Podobne môže ústavná pozmeňovacia doložka pozmeniť samu seba – a môže to spraviť obzvlášť v prípade, keď ako jediná má právomoc pozmeňovať, keď je najvyšším zákonom zmeny v danom právnom systéme, keď jej nová verzia by bola nekonzistentná s pôvodnou, keď by toto pozmenenie zredukovalo jej pozmeňovaciu moc, a keď by zamýšľané pozmenenie malo byť nezrušiteľným? Ak považujeme ústavné pozmeňovacie doložky za právne všemocné na základe toho, že sú najvyššími zákonmi zmeny v ich vlastných systémoch, potom sme okopírovali teologickú verziu paradoxu všemocnosti. Ak nepovažujeme ústavné pozmeňovacie doložky za právne všemocné, potom musí existovať nejaké nezrušiteľné obmedzenie ich moci; lebo ak by všetky obmedzenia ich moci boli zrušiteľné, nejaká moc by bola právne všemocná.

V predpoklade, že takéto nezrušiteľné obmedzenia existujú, nie je žiaden rozpor. Z nich by vyplývala existencia nezmeniteľných zákonov, a to je rovnako ťažko vložiť do teórie, ako aj nájsť v dejinách. Ak budeme trvať na tom, že existujú, hoci ich nemôžeme nájsť, potom žiadna právna moc nie je všemocná. Pretože už aj jeden nezmeniteľný zákon vylučuje možnosť všemocnosti, ibaže by sme predefinovali všemocnosť. To je logicky prípustné riešenie. Ak si myslíme, že nie je možné nájsť nezmeniteľné zákony, alebo ak pre účely preskúmania predpokladáme, že sa nedajú nájsť, potom týmto stanovujeme minimálne jednu všemocnú právnu moc. Lebo z absencie nezmeniteľných zákonov vyplýva, že je možné vykonať akékoľvek právne zmeny, hoci aj kombináciou mocí pôsobiacich spolu. Ak odmietneme nezmeniteľnosť a uznáme všemocnosť, potom sme zjavne stratili právo zavrhnúť predpoklad všemocnosti – podobne ako sme zavrhli predpoklad holičovej existencie – keď v tom paradox všemocnosti ukázal rozpor. Takže si očividne musíme zvoliť medzi univerzálnou absenciou právnej všemocnosti a prípustnou prítomnosťou právneho rozporu. Celkovo si vyberiem druhú cestu, hoci z toho vyplýva, že paradox sebapozmeňovania sa viac podobá na paradox „typu klamára“ než na paradox „typu holiča“.

P o z n á m k y
1 Názov 3. kapitoly Suberovej knihy je len Dilema. Rozšíril som ho preto, aby čitateľ mal aspoň základnú predstavu o obsahu preloženého textu, ktorý zase dobre vystihuje, čo je zámerom celej knihy. Tá je napísaná ako interdisciplinárna štúdia týkajúca sa práva, logiky, filozofie, politológie, sociológie a histórie. O paradoxoch v práve pojednáva nielen teoreticky, ale je v nej aj mnoho konkrétnych príkladov z amerického práva. V tomto preklade som vynechal poznámkový aparát pôvodného textu a tiež odkazy na iné časti knihy okrem tých, ktoré sú súčasťou hlavného textu.
2 HART, H. L. A.: The Concept of Law. Oxford University Press, 1961. Aj ďalej v texte sú používané odkazy na túto knihu, v zátvorkách sú uvedené čísla strán, na ktoré sa odkazuje.
3 Doslova: „mimochodom povedané“; latinský právnický termín označujúci poznámky sudcu, ktoré nie sú nutné, keď sa má dospieť k rozhodnutiu, ale sú myslené ako komentáre, ilustračné príklady alebo úvahy. In: http://dictionary.law.com/default2.asp?selected=1362&bold=%7C%7C%7C%7C.

Z knihy SUBER, Peter: The Paradox of Self-Amendment: A Study of Law, Logic, Omnipotence, and Change (Paradox sebapozmeňovania: Štúdia o práve, logike, všemohúcnosti a zmene). Peter Lang Publishing, 1990 (a tiež: http://www.earlham.edu/%7Epeters/writing/psa/index.htm), preložili Reginald A. Slavkovský a Barbora Blažková.