Vydavateľstvo Vyšehrad ponúka ďalšie dielo slávneho francúzskeho medievalistu Jacquesa Le Goffa. Le Goff sa tentokrát spojil s novinárom Nicolasom Truongom a výsledkom ich spolupráce sa stala kniha Tělo ve středověké kulturě. Kniha, rozsahom útla avšak obsahom bohatá, nadväzuje a čerpá z Le Goffových esejí uverejnených v predchádzajúcich knihách, najmä z kapitoly Tělo v knihe Středověká imaginace(Argo 2005).
V historiografii prevládala mienka, že „telo je záležitosť prírody, nie kultúry“. Kniha sa snaží túto mienku vyvrátiť, hoci autori priznávajú, že to už spravili aj predchádzajúce generácie historikov. Aj naďalej pokladajú telo za opomínaný predmet histórie a cieľom ich knihy je priviesť k tejto problematike ďalších spisovateľov a naznačiť smery výskumu.

Samotná kniha je členená na štyri časti zachycujúce rozličné varianty ponímania tela v stredoveku. Prvá kapitola Pôst a fašiangy: Dynamika Západu nám približuje telo ako predmet, ktorý podnietil a bol hnacou silou spoločnosti. Telo sa stáva zdrojom napätia v spoločnosti a boja medzi bellatores (tí, ktorí bojujú) a oratores (tí, ktorí sa modlia) na jednej strane a laboratores (tí, ktorí pracujú) na druhej strane. Bellatoresa oratores v tomto prípade stoja na pozíciách duše a jej zamerania na budúci život, kým laboratoreszastupujú telo v jeho pozemskom živote. Dynamiku tela a napätie, ktoré vyvoláva, výstižne reprezentujú nasledujúce dva citáty: „Telo je odporný odev duše“ od Gregora Veľkého a „Telo je chrám Ducha Svätého“od sv. apoštola Pavla. Autori sa v tejto kapitole venujú aj otázkam sexuality, krvi, stigmám, flagelantom a zvláštnu pozornosť pripisujú postaveniu ženy v spoločnosti, ktorá sa zmieta medzi Evou a Máriou, hriešnicou a vykupiteľkou. K ďalším témam patrí postoj spoločnosti k práci, slzám, snom (zakázané obyčajným smrteľníkom) a zvlášť zaujímavý je postoj spoločnosti a Cirkvi k smiechu. Vzťah Cirkvi k smiechu výstižne zachytil vo svojom románe Meno ruže aj Umberto Eco.

Ďalšia kapitola má názov Život a smrť v stredoveku. Podáva nám jednotlivé životné obdobia a ich klasifikáciu podľa chápania vtedajších autorít: sv. Augustín, Aristoteles, Albert Veľký… Autori sa snažia priblížiť pojem lásky v stredoveku a konštatujú, že láska v našom ponímaní ako amor neexistovala. Láska sa chápala ako caritas, to znamená láska k blížnemu a oddanosť bez sexuality. Zaoberajú sa aj tehotenstvom  a konštatujú nezáujem stredovekej spoločnosti o tehotné ženy, čo dokladajú príkladmi smrti viacerých vznešených dám. S tým súvisí aj miesto dieťaťa, či už pred alebo po krste, ktorý sa pokladal za najvýznamnejšiu sviatosť. Stručne je načrtnuté aj postavenie starých osôb a ako zaujímavý sa javí rozpor medzi ponímaním starca ako nositeľa kolektívnej pamäte a úcty a stareny ako obávanej osoby–čarodejnice. V tejto kapitole sa autori venujú otázke chorôb a lekárstva. Konštatujú, že telo samo osebe v stredoveku neexistuje. Vždy je predchnuté dušou a tým hlavným je spása duše, nie liečba tela. Nakoniec sa pozornosť zameriava na mŕtvych a ich miesto v spoločnosti, ktoré je rozhodujúce, „mŕtvi sú v stredoveku jednoducho stredom života, tak ako leží cintorín uprostred obce“.

Kapitola Civilizovať telo sa venuje vonkajším prejavom tela ako stravovaniu, stolovaniu, oblečeniu, kúpeľom či gestám. Autori mapujú prechod od kultúry chleba ku kultúre mäsa, k postupnému scivilizovaniu stolovania a mravov a ich symbolike. Dotýkajú sa aj jednej zo zásadných otázok stredovekej teológie: „Sú telá vyvolených nahé, alebo oblečené?“ Pozornosť venujú aj otázke tanca, smiechu, divadla a slova a letmo sa zmieňujú o fascinácii stredoveku rozličnými obludami, či už skutočnými alebo vybájenými (legenda o kráľovi Jánovi), čo pokladajú za dôkaz Božej schopnosti stvoriť vedľa človeka nekonečné množstvo bytostí. Voči absencii športu v stredoveku sa ponúkajú rytierske hry, a ako ich protipól rozličné ľudové hry, z ktorých sa neskôr vyvinuli niektoré športy.

Posledná kapitola, Telo ako metafora sa zaoberá človekom a jeho telom ako mikrokozmom a metaforou tela v politike. Pojednáva o tele ako o symbole ľudskej spoločnosti, kde hlava a srdce majú rozhodujúcu úlohu, ktorú zastávajú urodzené vrstvy. Sedliaci sú len nohami, ktoré majú slúžiť ostatným údom a niesť svoj údel bez reptania. Aj touto symbolikou sa snažili prvé dva stavy, bellatoresa oratores ovládnuť tretí stav –laboratores. Kapitola hovorí aj o jednotlivých údoch a orgánoch ako sídlach rozličných vlastností a charakteristík. Najvýznamnejšími orgánmi sa stávajú hlava a srdce, ako sídla rozumu a ľudskej spirituality. Naopak, na rozdiel od staroveku vnútornosti strácajú svoju magickú úlohu nástroja veštenia a stávajú sa sídlom zatracovanej túžby. Autori sa dotýkajú aj výnimočnosti tiel svätcov a kráľov, ktoré majú moc uzdravovať či už za svojho života, alebo po smrti vďaka príhovorom a modlitbám. 
Jacques Le Goff ostáva aj v tomto diele verný svojej povesti a škole Annales a dotýka sa tém, ktoré majú blízko imaginácii. Stojí na pozíciách, ktoré si vydobyl za dlhé roky svojho pôsobenia a čerpá z mnohých predchádzajúcich výskumov, esejí a publikovaných prác. Snaží sa riešiť otázky, ktoré nastolil pred mnohými rokmi a podáva aspoň náčrt poznatkov a smeru, ktorým by sa mal uberať nasledujúci výskum ďalších generácii historikov. Aj v tomto diele nás Le Goff ohromuje obrovskou šírkou poznania, či už primárnych prameňov, alebo prác dotýkajúcich sa danej témy.

Napísať knihu o tele v stredoveku je náročná úloha, ktorá si vyžaduje roky príprav a štúdia. Predkladaná kniha je len stručným, hoci podnetným sprievodcom myslením a postojmi stredovekej spoločnosti. Treba si však uvedomiť, že písomnosti zachované zo stredoveku v drvivej väčšine produkovali práve prvé dva rády bellatores a oratores, ktoré prezentovali svoje postoje a názory, preto k nim musíme pristupovať s  dávkou opatrnosti. Jednotlivé otázky sú v knihe zachytené a nastolené len stručne a neprechádzajú do potrebnej hĺbky. Kniha reflektuje napätie, ktoré vládlo v spoločnosti a zápas medzi jednotlivými zložkami sa odohrával na všetkých úrovniach. Takto sa aj pojem a funkcia tela stáva jednou zo zložiek tohto neustáleho boja. Autori si to plne uvedomujú, hoci sa oprávnene nepokladajú za priekopníkov tejto témy.

Mgr. Martin Garek 
Autor je doktorandom na Katedre histórie FF TU v Trnave